Australia

98.

Sedím a načúvam zvukom okolitého ruchu. Veci dejú sa okolo mňa, ale moje telo sa nehýbe, nie je súčasťou okolitého diania. Ba ani moja myseľ nie je úplne prítomná. Slová sa mi derú na jazyk, no nerozumiem im, a preto z mojich úst nevychádza ani hláska, keď sa ku mne prihovárajú sestričky. 

"Nechýba vám Sydney?" pýtajú sa. Nechýba. Vám. Sydney... Nedokážem rozmýšľať nad významom ich otázky. Hľadím im do očí, ale sú pravdepodobne rovnako zmätené ako ja, aspoň tak možno vyčítať z ich tvárí. Tvár jednej z nich je zmraštená v zvláštnom úškľabku, kdežto zamračená tvár druhej sestričky pôsobí priam znepokojene. Čo asi vidia, keď na mňa pozerajú tak ustarostene?

Rozhodnem sa len pokývať hlavou. Moja reakcia ich upokojí, usmejú sa na mňa, potľapkajú ma jemne po chrbte a so zamávaním rúk odídu. Snažím sa nemyslieť nad ich tvárami, nad slovami, ktoré splynuli do jedného neidentifikovateľného útvaru. 

Miestnosti sú biele, no v mojej izbe steny majú iný odtieň. Nie sú biele ani sivé, akoby sa za tie roky prispôsobili mojej farbe. Kiežby boli biele.

Ležím, hľadím do stropu a čakám. Do večera chýba ešte šesť hodín. 

Do konca tohto príbehu chýbajú už len dve časti. Týmto príbehom sa uzavrie jedna dlhotrvajúca kapitola môjho života. Zmenilo sa veľa? Píšem možno menej zrozumiteľnejšie ako predtým (a možno viac). Tento príbeh som spočiatku nemala v pláne ukončiť takýmto spôsobom, ani neviem, kde došlo k takému drastickému zlomu. Niekedy mi je Australie ľúto, niekedy s ňou príliš súcitím a niekedy jej sama nerozumiem (a keď už toto povie autor, tak niečo na nej asi bude). Napokon nie každý príbeh vrcholí v žiarivom svetle a nie každý autor vie, o čom píše. 

-fleewex