Australia

89.

Hľadela som von z okna auta. Vonku padal surový zimný dážď, ktorý sa tlmene ozýval po kapote nášho starého jeepu. Nesedela som za volantom. Už dobré tri roky. Už dobré tri roky som sa ani poriadne nepohla bez pomoci niekoho iného, čo bola väčšinou Hazel. Isto si kladiete otázku, čo sa za uplynulé tri roky stalo.

Mám dvadsaťsedem rokov. Teda, o pár dní budem mať dvadsaťsedem. Takmer štyri roky sa o mňa starala moja mladšia sestra. Áno, správne počujete. Zničila som štyri roky jej vzácneho života. Premárnila ich pri mne, zatiaľ čo som ležala v posteli a ona sa o mňa starala vo všetkých smeroch. Kŕmila ma, sprchovala ma, sem-tam ma vytiahla von (to boli tie dni, kedy som mala ako takú energiu nazvyš, ktorú som nepremrhala dýchaním) a každú noc ma ukladala spať. Jej priateľ, Lucas, s ktorým sa spoznala na univerzite, ma chodil navštevovať takmer každý druhý deň. A to tiež asi len preto, že Hazel bola pri mne každú chvíľu.

Ani už poriadne neviem, ako sa to všetko stalo. Jeden deň bol všade chaos, svet okolo mňa sa neustále točil, až mi skoro spôsoboval závrate. No na druhý deň svet spomalil, ba pre nepozorného diváka sa i zastavil. Sekundy odbíjali pomaly, v každej minúte som napočítala tisíce sekúnd. Inokedy som sa však zastavila na tretej sekunde a nedokázala som počítať ďalej. To bol ten moment, kedy moju myseľ pohltila prázdnota. Nedokázala som na nič myslieť, únava zdolala mojej myšlienkové pochody, no nebola natoľko silná, aby prinútila moje telo k spánku. Bola som príliš unavená na to, aby som zaspala.

A tak som väčšinu dní strávila v posteli alebo v kuchyni za stolom. Nerobila som nič. Len som sedela alebo ležala. Na nič som nemyslela. Moja myseľ bola prázdna. A moje telo bezvládne.

„Australia, už sme tu!" zvýskla nadšene moja dvadsaťštyriročná sestra so zámerom zlepšiť mi náladu.

Sme odlišné. V jej veku som stratila chuť do života, no ona ešte len kráčala po ceste poznania tej mnou neprebádanej cesty. Pevne verím, že ona tú chuť nájde.

________________________________________________

Ako dlho to už asi je? Túto časť som napísala už celkom dávno, ani som ju popravde veľmi nekontrolovala, hoci som ju vtedy písala o pol tretej ráno. Tento príbeh má nehorázne veľa chýb a úprimne, nechcem to meniť. Príbeh nie je chybný, to autor je chybný. Nuž, rada si to priznám... Publikujem tu niečo po pomerne dlhšej dobe (asi nie po nejako extrémne veľkej, ale stále po dlhej dobe), ale už ste si na mňa asi zvykli. A skôr aj zabudli 😅 no... Časť venujem jednému chlapcovi, ktorého už poznám celkom dlho. Znamená pre mňa naozaj veľa, asi ako Aaron znamenal pre Hazel... Alebo skôr ako Australia znamenala pre Alana... Nie je na wattpade a asi nikdy sa k tomuto príbehu nedostane, no som rada, že aspoň niekto bude vedieť, že som „nejakého toho chlapca" spomenula a venovala mu kúsok mojej márnej snahy...

Každopádne, ďakujem všetkým svojim verným čitateľom, stratila som akosi schopnosť vyjadrovania sa, takže prepáčte mi tie moje krkolomné výrazy.

Vaša nedochvilná fleewex 💦