Ticho. Nenávidím ticho. Nikdy v skutočnosti nie je ticho. Keď sa bavíme o relatívnom tichu, o ideálnom tichu, nevieme, o čom hovoríme. Pretože ticho je veľmi relatívny pojem, ako som už niekoľkokrát spomenula. Alebo len raz. A možno i desaťkrát. Neviem, pretože v tom tichu plnom kriku už strácam pojem o čase a realite. Mám pocit, že všetko okolo mňa stíchlo. Niečo však píska. Alebo mi len píska v ušiach. Vždy, keď nastalo ticho, tak mi začalo pískať v ušiach. A možno sa mi to len zdalo. Pretože som si niky nevedela predstaviť absolútne ticho.
Ľudia na mňa zazerajú. Asi tiež nič nepočujú. Je tu ticho?
Pozriem do zrkadla na konci chodby. Nepočujem. No moje ústa sú doširoka otvorené a vyzerá to ako film pre hluchonemých. Akoby som kričala z plných pľúc. Moja tvár je zvraštená v kŕči. Vidím sa, cítim, že by z mojich úst mali vychádzať stony. No tu je ticho.
______________________________
Nová časť, pravdepodobne mierne mätúca. Je to to správne slovo? Napísala som ju teraz v priebehu dvoch minút a som s ňou mierne spokojná. Prečo? Možno preto, že aj napriek mojej prázdnej hlave som bola schopná napísať úplne bezvýznamných (možno i) 100 slov. A možno štylizácia a celková úprava nie je v tej najlepšej forme, no verím, že to nie je až tak zlé. Blížime sa ku koncu, no a mne sa zdá, akoby som uzatvárala niečo, čo som nechávala otvorené od svojich najlepších čias až doteraz. A úprimne, ani sa mi nechce ukončiť niečo také prázdne, no zároveň naplňujúce. Začínala som tento príbeh s odhodlaním a so zmierením, že ho nikdy neukončím, a teraz sa divím, že už zostáva len pár častí. Je to mierna nostalgia.
Vaša fleewex
BINABASA MO ANG
Australia
Short StoryMeno depresívneho dievčaťa s hlavou plnou myšlienok a divných úvah. Australiu ako trojročnú opustil otec a Australia ostala sama s mamou a mladšou sestrou Hazel, ktorá sa práve narodila. Čo bolo vlastne aj dôvodom, že jej otec odišiel. Nechcel už ď...
