Australia

82.

31. októbra 2016 o 23:36 sa Hazel prezliekla do svojho kostýmu. Bol Halloween a s kamarátmi si ho prehodili pekne na 1. november. Najprv som nesúhlasila, aby išla sama na Halloweenský večierok v Agresiliase, čo je vlastne bar na konci Blackfordskej uličky. Už len názov tejto krčmy mi vsúval do mysle zlú predtuchu, obzvlášť mi vadilo, že táto ulica je slepou uličkou.

„Veď sa o mňa ty už neboj," ukľudňovala ma Hazel. Poznala ma. Napriek môjmu veku mi pri očiach už nabehli vrásky a tmavé kruhy pod očami dokazovali moje úzkostné starosti.

„Nebojím sa," presviedčala som ju. Nadvihla obočie a šťuchla do mňa. Ohrýzala som si necht na pravej ruke a podupkávala som si nohou. Tie zlozvyky ma vždy prezradili.

„Bude tam so mnou Aaron," žmurkla na mňa.

„No veď to," utrúsila som a ďalej to už neriešila. Usmiala som sa na ňu, objala ju a podala jej dvadsať dolárov. Neprijala ich.

„Odmietam od teba brať peniaze. Už vôbec nie na párty, na takéto veci nebudeme míňať peniaze. Okrem toho, Aaron ma pozýva, platí on," naznačila mi, že to je rande, a zbehla si ešte pre čierne balerínky.

Išla za čarodejnicu, ale veľmi peknú čarodejnicu. Na očiach jej svietili žlté šošovky (ktoré som jej odmietala dovoliť, ale tínedžerovi je proste nemožné niečo také zakázať), okolo očí mala šedočervený dymový tieň, ktorý sa jej tiahol až za obočie ku vlasom. Pery mala natreté fialovým rúžom, takým tmavo bordovým. Na lícach sa jej tiahli mačacie fúzy, okolo ktorých sa jej trblietali ozdôbky na tvár.

Oblečenú mala čiernu dlhú košeľu, celú dotrhanú a zničenú. Košeľa však bola na jej telo priveľká, preto pôsobila ako šaty. Hazel si ich v páse zaviazala červenou šnúrkou. Chudučké nohy obliekla do čiernych pančúch a na hlavu si dala čierny klobúk s čiernym závojom. Vyzerala úžasne. Ale niečo jej chýbalo.

„A nezabudni so dať nejaký sveter! Vonku je celkom zima!" zakričala som na ňu.

Predtým, než odišla, sa mi prišla ukázať v tmavočervenom svetri farby skoro zaschnutej krvi, ktorý jej siahal až ku stehnám a zopárkrát sa predo mnou zatočila.

„Vyzeráš nádherne," uškrnula som sa.

Zvonček sa ozval po celom dome. Stále sme mali náš útulný dom, po toľkých rokoch sme sa stále držali.

„To už bude Aaron, prídem okolo druhej, naozaj sa nemáš čoho báť, Australia. Prídem včas a keby som sa oneskorila, pamätaj, že som s Aaronom. Dobre?" prehovorila s jej nádherným hlasom kráčiac ku vchodovým dverám.

„Nechceš si zobrať kľúče?" zakričala som na ňu, kým ešte bola v dome. Iba mi zakývala a mimikou naznačila, že ich nepotrebuje.

Sadla som si na gauč v obývačke, vtom však opäť ktosi zazvonil.

„Ach, Hazel. Ja som vedela, že sa vrátiš po tie kľúče," zašomrala som si popod nos a schmatla kľúče od domu.

Keď som však otvorila dvere, nestála tam Hazel. Stál tam úplne niekto iný, koho som rozhodne nečakala...

________________________

Prvá predošlú časť votla LuciaChladn , aspoň tak mi to tu ukázalo, tak... Sľub aj dodržím a preto tejto vernej čitateľke tohto príbehu venujem časť a som naozaj rada, že na tento príbeh nezabudla. Tak... Čo myslíte? Kto stojí za dverami? Časť vydám ešte dnes... Myslím, že hneď, ako publikujem túto a napíšem ďalšiu. Tak... Dúfam, že sa časť páčila, i keď bola o čosi dlhšia ako ostatné, dúfam, že vám takéto časti nevadia. Ďakujem, že to ešte čítate 😘. Vaša

Fleewex 🍁