Australia

22.

„Tadiaľto to je dlhšie."

„Á! Si normálny? Chceš ma zabiť, Alan?"

„Nie, Australia."

„(Výdych) Tak to som rada."

„Tak?"

„Čo tak?"

„Prečo chodíš tadiaľto, keď to máš k sebe dlhšie. Čo chudneš?"

„Som vďačná, že si ma zastávaš pred ostatnými, ale to pravidlo stále platí. Nevyjadruj sa k mojej váhe, či dokonca postave, ok?"

„Prepáč, ale musím predsa niekedy podpichovať, no nie?"

„Mimo váhy a postavy môžeš všetko podpichovať."

„Ale to potom nebude podpichovanie!"

„Prečo si to myslíš?"

„Podpichovanie je, keď niekomu robíš zle alebo keď sa vyjadruješ k jeho slabej stránke. Ale keď ti budem robiť dobre..."

„Stop! Vyjadri sa inak!"

„Ach... Keď ti nebudem robiť zle, tak ťa nebudem podpichovať. Tebe to bude jedno, keď ti budem hovoriť o tom, aká si šprtka a podobne. Proste..."

„Chápem. Ok... Môžeš sem-tam niečo povedať na moju tučnú postavu alebo váhu, ale iba keď budeme sami, ok?"

„Dobre. No? Prečo ideš tadiaľto?"

„Nechcem ísť domov."

„Prečo?"

„Lebo ma doma čaká Hazel."

„A?"

„Dnes má narodeniny."

„Stále nechápem..."

„Nemám pre ňu darček."

„Oh... To ju bude mrzieť, koľko bude mať?"

„Jedenásť."

(Alanovo schmatnutie Australinej ruky)

„Poď!"