Australia

92.

Je desivé, ako často človek stráca pojem o skutočnosti, keď je sústredený a vníma okolie, no nevníma seba samého. Ten deň, kedy som nastúpila do miestnej psychiatrickej liečebne, pršalo hustým dažďom. Kvapky dopadali na okno starej Fiatky, ktorú si Hazel zakúpila na bazare, a zabraňovali výhľadu von. Vtedy som akoby precitla a uvedomila si, že najbližšie mesiace nebudem doma. Budem sledovaná, neustále som si nahovárala, že ma bude sledovať nespočetne veľa párov ľudských očí vycvičených na to, aby spozorovali každý neistý krok pacienta. Samotná myšlienka na takých ľudí ma viedla do úzkych priesmykov temnoty. Strach som však nemohla na svojej tvári nijako preukázať. Výčitky z Hazeliných slov ma zužovali každú noc, kým som nepristúpila na to, o čo ma sama nepriamo žiadala. Mala život a ja som to chápala.

Prvé týždne na psychiatrii sa ťahali ako med ostávajúci na polievkovej lyžici. Obliekli ma do bielej košele a správali sa ku mne milo. Nuž, nech som si zatvárala oči pred čímkoľvek, nedokázala som zahnať paranoje, ktoré mi odoberali každú noc energiu spať. Dávali mi sedatíva a rôzne nezaberajúce lieky, no umelý spánok nič neprináša. Rána som padala do kolien. Hazel ma navštevovala každý druhý týždeň a vyzerala lepšie a lepšie. Nemala už tie výrazné tmavé kruhy pod očami a tiež sa jej začali strácať lícne kosti pod tukom a to mi po dlhej dobe prinieslo teplo do hrude. Verila som, že to má ťažké, i keď nie som doma. Vždy som jej bola vďačná. Za všetko.

Prešiel polrok, no nechceli ma pustiť domov. Odpovede na svoje otázky som nikdy nedostala, hoci som na dôvod "predĺženého pobytu v liečebni" prišla aj sama. Raz som prepočula rozhovor sestričky s doktorkou. 'Pacient z izby B347 začína trpieť halucináciami a jeho stav sa viditeľne zhoršuje. Lieky prestávajú zaberať, treba nasadiť nové.' Najvtipnejšie na tom všetkom je aj tak to, že keď som vykukla spoza rohu, kde som odpočúvala, nevidela som tam sestričku a svoju doktorku, ale pacienta a nejakého neznámeho muža. Asi som sa pokúšala oklamať samu seba. Klamala som i ostatných. A v konečnom dôsledku sa mi v tom darilo ďalšie dobré štyri roky. 

___________________________________

Opäť som tu s novou časťou, ktorú som napísala v priebehu piatich minút a, samozrejme, nekontrolovala som ju, takže sa ospravedlňujem za chyby gramatické i štylistické. Je to taká prázdna kapitola a úprimne, už to bude aj mojím zámerom ukončiť toto "dielo" prázdnom, pretože to je tak, ako sa Australia cíti a chcem trošku poukázať na to, čo si myslí a ako vidí svoj svet, hoci to nebude spísané priamo. Plánujem to ešte tento mesiac (január, aby som bola presná) dokončiť a napísať potom možno neskôr krátku (asi 10-dielovú) sequel z Hazelinho pohľadu. Neviem, či by to niekto čítal, ale ako som už kedysi vravela, nepíšem pre popularitu alebo niečo podobné. Ak tu zostanú kapitoly visieť bez prečítania, nebude ma to mrzieť, pretože sama nie som s touto "poviedkou" spokojná. Každopádne...

Šťastný Nový rok všetkým!!! Dúfam, že ste to so Silvestrom neprehnali a že ste si predsavzatia reálne dali, nech ako po prvý deň aj naďalej žijete a potom ku koncu roka na tieto dni spomínate. Prajem vám teda úspešný rok, ak ste si rok 2019 neužili, tak nech aspoň 2020 splní vaše očakávania.

praje vaša Fleewex