Denník Tých Čo Prezili (1)

5

Prudko otvoril oči. Vlhkosť mu zvierala pľúca. To však bolo nič oproti tej bolesti, ktorá napadla jeho telo. Bolelo ho všetko. Každučká kosť, sval, na koži mal mnoho poranení. Rezných ale aj hlbokých od dopadu na nerovný terén.
Daniel sa pokúsil pomaly vstať, no bolesti ho bodli do tela tak, že sa znova zvalil na zem. Vzdychol si. Vôkol neho bolo hrobové ticho. Medzi vlhkými stenami žil už pridlho a keď mal konečne možnosť nájsť nejakých preživších, padol ešte hlbšie.  
Shondel mu zamňaučala pri nohách. Pomaly ho obišla a vyskočila mu na hrudník. Prešla k jeho tvárí a začala sa o ňu šmajchlovať. Daniel sa zasmial a v bolestiach sa donútil posadiť. Schmatol Shondel do náručia a hladkal ju po hebkom sivom, tigrovanom kužúšku.
"Neboj sa, nájdeme cestu von, okamžite," prehovoril k nej a postavil sa na nohy, ktoré ho najprv nechceli poslúchnuť, no napokon sa prinútil udržať rovnováhu. Po chvíli mu nohy dovolili aj chodiť, aj keď len pomaly. Zazdalo sa mu, že aj kríva.
Zohol sa po pochodeň. Bol to zázrak. Pochodeň stále horela, ako by bola nezničiteľná. Schmatol ju teda do ruky a vrátil sa po Shondel. "Ide sa," povedal, nechal ju, aby mu vyskočila do náručia a spoločne sa znova vydali na cestu k povrchu. Dúfal, že už ho nestretne žiadna ďalšia prekážka a k povrchu sa bezpečne dostane bez akýchkoľvek komplikácií.