Jack, Daniel, Denise, Clare a dvaja bojovníci nastúpili do tereňáku, ktorý stál na čele áut stojacích v rade. Všetci Jackovi ľudia sa ponáhľali a nastupovali do áut, no popri tom sa museli vyhýbať guľkám, ktoré prichádzali od vojakov. Všetky autá naštartovali a odpichli sa od miesta, kde stáli. Namierili si to do mesta.
Vojaci prestali strieľať a otočili sa k nemŕtvym, ktorí sa k nim rútili. Nemali však žiadnu šancu zachrániť sa, pretože z každých strán ich obkľúčili stovky, priam tisíce nemŕtvych. Namiesto ústupu však veliteľ zavelil k útoku a tak začali vojaci páliť do zombie. Niektorí padali k zemi, no iní boli dosť múdri na to, aby sa guľkám vyhli.
Do popredia sa predrali bežci a skokani, ktorí sa krvilačne vrhali na svoju korisť. Jeden s vojakov sa obracal a zabíjal nemŕtvych zo všetkých strán, keď v tom na neho odzadu vyskočil skokan, prikoval sa o neho sťa kliešť a lačne ho uhryzol do krku a vytrhol mu z neho poriadny kus mäsa. Vykríkol od bolesti. Jeho kolega, vojak bojujúci neďaleko neho namieril svoj samopal na jeho hlavu. Vojak však len zdvihol ruku a z posledných síl prehovoril.
"Nechaj to na mňa, urobím to sám," z opasku na zbrane vybral revolver, ktorý sa zaleskol na mesačnom svite. Hrdlo si vložil do úst a stlačil spúšť. Guľka mu prefrčala lebkou, preťala mozog a v závane krvi vyletela von. Vojak padol k zemi a spolu s ním aj skokan, ktorý z neho ťarbavo zišiel.Zombie boli v presile a po toľkých stratách veliteľovi konečne došlo, že len bezhlavo mrhá životmi svojich verných a silných vojakov. Po kratšom zamyslení sa, rozhodol, že by mali ustúpiť a tak to zakričal, aby ho vojaci počuli. Všetci k nemu podišli a spoločne prefrčali cez voľný priestor medzi nemŕtvymi. Zutekali preč. Zombie si ich ani len nevšimli a začali sa napokon rozchádzať. Vojaci sa dostali dosť ďaleko, aby si mohli oddýchnuť od boja.
"Ušli nám, musíme ich nájsť," povedal veliteľ a prebil si svoju zbraň. Keď cvakla zvesil ruku k telu a s ňou teda aj už plne nabitú zbraň.
"Mali by sme sa vrátiť do agentúry, doplniť muníciu, vojakov a zásoby, potom sa vrátime, veď vieme kam šli," povedal jeden z vojakov. Veliteľ sa na neho zamyslene pozrel.
"Fajn, máš pravdu, tak späť do agentúry," zavelil a všetci vojaci sa zdvihli a spoločne sa pobrali zničenou vyprahlou pustinou do svojej základne nazývanej Agentúra.Autá zastavili až za železnými bránami a vystúpili z nich ľudia zranení a celý od krvi. Tí, ktorí sa na to cítili povykladali zbrane a zaniesli ich do budovy. Denise a Daniel vzali obaja po dva vrecia a pobrali sa dovnútra. Keď ich zložili v zbrojárni vrátili sa do hlavnej miestnosti, ktorá bola plná obyčajných ľudí, ktorí sa výpravy a súboja nezúčastnili. Obaja si sadli na lavičku a Denise znova objala Daniela okolo pliec a tuho ho stisla.
"Tak rada ťa zase vidím," vzdychla a odtiahla sa od neho.
"Aj ja teba Denise, bál som sa o teba, myslel som, že si mŕtva, keď sme sa naposledy videli..."
"To nerieš, stalo sa čo sa stalo, tu má prichýlili, dali ma dokopy, postavila som sa na nohy a znova sa dostala do boja, toto je naše nové útočisko," odmlčala sa.
"Áno, to je, ale mali by sme ísť do bunkru, dať im vedieť čo sa stalo a, a že existuje protiliek..." Začal nadšene no ona ho len umlčala pohľadom.
"Bunker už nie je, bola som tam a... je zničený, nikto neprežil, z bunkru ostali len trosky, je mi to ľúto," Daniel sa zrazu bezducho zapozeral mimo nej. Táto informácia ho zasiahla ako nôž do hrude. Denise ho teda chytila za hruď a druhú ruku mu položila na rameno, aby mu bola oporou.
KAMU SEDANG MEMBACA
Denník Tých Čo Prezili (1)
AksiDiel 1 Svetom otriasla katastrofa. Žiadni ľudia ani zvieratá. Obrovské mestá zahalil prach a poznačil ich čas. Na zemi neostal nikto, až na jedného človeka. Uchýlil sa k životu v podzemí. Snaží sa prežiť, ale najviac ho trápi myšlienka či je naozaj...