Denník Tých Čo Prezili (1)

24

Všade poletovali iskry. Steny a všetko čo z bunkru ostalo lízali plamene. všade boli horiace bezvládne telá. Hromada plechu a drevených trámov sa pohla a spod nej sa vyhrabal celý krvavý, špinavý a doráňaný Alec. S kašľom sa postavil na nohy, zatackal sa a so zvrašteným obočím sa rozhliadol po ruinách. Srdce mu zvieralo akoby mu ho niekto stískal v pästi. Spôsobil to on, za smrť týchto ľudí mohol jedine on. Zatvoril oči a zložil sa. Padol na kolená a päsťou tresol o popraskaný betón. Zrazu ho niekto chytil za rameno a tak sa prudko otočil s presvedčením, že je to nemŕtvy. Keď však uvidel rovnako zničeného Jamesa, vstal.
"Ja, za toto môžem ja, ja som..." koktal Alec. James ho však umlčal tým, že pokrútil hlavou a zamračil sa na neho.
"Toto, nie je tvoja chyba, muselo sa to tak stať," dohováral mu.
"Ale..."
"Žiadne ale, teraz poď, musíme utiecť, ten hluk začuli aj ostatní, musíme sa dostať preč skôr, kým dorazia," povedal mu a potiahol ho za rameno. Alec veľmi neochotne povolil a rozutekal sa spolu s Jamesom preč. 

Denise kráčala a pevne dúfala, že výbuch nemá nič spoločné s bunkrom. Krv jej pulzovala a čím ďalej sa blížila k bunkru, vedela, že s ním niečo nebude v poriadku. Ako sa približovala, vo vzduchu sa pomaly vznášal mŕtvolný pach a zhorenina. Zovrelo jej hrdlo. Potláčala emócie. Zrazu vyšla na menší nános piesku a vtedy to uvidela.
Mohutný dym sa dvíhal k nebesiam a plamene zvierali ruiny domova, v ktorom strávila niekoľko rokov, ako sa celý svet ponoril do  temnoty. Priložila si ruku k ústam a prepadla do ohromného plaču. Slzy jej stekali po tvári, hadili sa jej po lícach sťa potôčiky. Padla na zem a chytila sa za hlavu. Medzi ruinami sa povaľovali mŕtvoly a ona si bola istá, že keď tam pôjde uvidí tam veľa známych tvárí, vrátane kamarátov Jamesa, Aleca, Mikea a Daniela. Napokon sa vzchopila, utrela si slzy z očí a tváre, vstala, oprášila sa a ráznym krokom sa vydala k ruinám bunkra. 

Daniel uháňal v plnej rýchlosti a auto nebezpečne vŕzgalo. To ho však nezaujímalo. Snažil sa dostať, čo najďalej od častí mesta, ktoré boli husto obývané. Najlepšie pre neho by bolo strihnúť to cez lúku do lesa za mestom a ísť tak ďaleko, ako mu benzín dovolí. Nemohol však odísť len tak. Najprv musel zájsť do bunkru, proste musel vidieť všetkých tých ľudí a ukázať sa, že je v poriadku. Len dúfal, že pátrajú po Denise. Zrazu prudko pribrzdil, no bolo pozde. Niečo mu treslo o predný nárazník a ťažko dopadlo na zem. Vydesene vypleštil oči a zastavil motor.