Denník Tých Čo Prezili (1)

26

Denise so slzami v očiach podišla k autu, z ktorého okna sa vyklonil Jack. Pozrel na ňu a súcitne sklonil zrak.
"Takže ten výbuch šiel odtiaľ," poznamenal. Odpovedala mu vzlikom. Pohladil ju po pleci.
"Bolo tam veľa mŕtvych, ale nevidela som Jamesa, Aleca, Mikea a Daniela, zrejme sa im podarilo ujsť," nadýchla sa.
"Možno ich nájdeme, poď, musíme odísť skôr ako sa zložíš," povedal jej a prikázal jej nastúpiť do auta. Poslúchla ho. Všetky autá vyštartovali preč. Ponorená v myšlienkach nevnímala okolie. V hlave mala teraz jedinú myšlienku. Keďže je svet teraz takýto krutý, temný a neexistuje v ňom žiadna budúcnosť, prečo by sa nemohla proste zavraždiť. Všetky problémy by zanikli a ona by bola voľná.

Plamene tancovali vo vzduchu a chlapci dojedali upečeného holuba, ktorého chytil, zabil a upiekol James. Alec bol stále ako bez duše a vyzeral, ako človek, čo by bol schopný spraviť aj radikálne riešenie za to, čo si myslí že vykonal. Samovraždu. James bol však odhodlaný nedovoliť mu to a mať ho stále na očiach. Bol to jeho jediný najlepší kamarát. Poznali sa ešte skôr, ako svet zasiahla katastrofa. Keď dojedli rozhodli sa pospať si, pretože noc získala nadvládu nad svetom. James nechal ako prvého zaspať Aleca a až potom sa pobral do krajiny snov on. Znova sa však dostal do desivej nočnej mory, ktorá ho prepadávala už istý čas.

Zastavil auto, no svetlá nevypol. Nechcel ostať slepý a nechránený. Ak by sa k nim niečo blížilo svetlo by to odhalilo a obaja by to zbadali. Daniel sa oprel o sedadlo a pozrel na ženu. Bola atraktívna. Štíhla, nižšia blondína v dotrhaných veciach. Dotrhané tričko jej ovísalo na tele a deravé rifle odhaľovali jej dokonalé štíhle nohy. Prsia nemala najväčšie ale aj tak upútali Danielov pohľad. Napokon však zrak zdvihol k jej očiam. Mala ich krásne hnedé.
"Ako sa voláš?" Opýtal sa jej napokon. Odvrátila od neho zrak a mlčky sa zapozerala cez čelné sklo.
"Prečo mi neodpovieš?" Rýpal do nej.
"A prečo by som mala?" vyprskla na neho, "akékoľvek zbližovanie v tejto dobe je na nič, kedykoľvek môže jeden z nás umrieť a o pár týždňov ani nebude ten druhý vedieť, že si vôbec dakedy existoval, fakt, je to zbytočné gesto," zahundrala.
"Lenže, ja ho chcem vedieť, alebo ťa mám volať Shaniqua?" Vykrivil pery do úsmevu.
"Och, prosím, len to nie," konečne sa usmiala aj ona, vtedy si bol jednoznačne istý, že ju obmäkčil.
"Tak mi povedz svoje skutočné meno, ja som Daniel," bol si istý, že keď sa predstaví prvý, napokon tak urobí aj ona.
"Tak fajn, ale donútil si ma," prízvukovala mu, "volám sa Clare," priznala sa napokon.
"Páni, to je fakt pekné meno..." Chcel pokračovať, no z vonka sa ozval akýsi rachot. Daniel zbystrel, otvoril dvere a vystúpil, aby lepšie videl okolie. Problém bol však v tom, že svetlo nemalo dlhý dosah a on nevidel ďalej ako zhruba osem metrov. Zvuk sa ozval znova. Rukou pokynul Clare, aby ostala sedieť a on vystúpil von. Zatvoril dvere a pomaly kráčal vpred. Clare ho pozorovala z auta. Daniel pomaly napredoval, no nikde nič nevidel, začínal si myslieť, že šalie a potrebuje sa vyspať, no zvuk začul znova. Keď sa dostal na okraj menšieho kopca, na ktorom sa nachádzali v blízkej diaľke to uvidel. Rad áut idúcich za sebou krížom cez voľný priestor a smerujúcich do mesta. Daniel prižmúril oči a po chvíli sa rozbehol späť k autu. Nasadol, nadšene povedal Clare čo videl, naštartoval a v plnej rýchlosti sa odpichol od zeme. Auto uháňalo a Daniel bol plný adrenalínu.
"Musíme ich dohnať," povedal, napokon sa Clare na neho zmätene pozrela.
"A čo sa stalo s plánom žiť samotárskym spôsobom ďaleko od mesta?" Podpichla ho.
"To stále platí, ale možno majú nejaké potraviny, zásoby, zbrane, mohli by nám niečo poskytnúť, ideme za nimi," povedal rozhodne a ešte viac pridal plyn. Clare napla svaly a prikovala svoje telo o sedadlo.