Denník Tých Čo Prezili (1)

33

Stáli pred železnou bránou. Jack podal ruku Danielovi a poprial mu bezpečnú cestu a silu do boja. Potom sa otočil k Denise a objal ju. Napokon sa brána otvorila a Daniel s Denise vyšli na ulicu. Naposledy sa ich pohľady stretli s Jackovým a potom vykročili do náručia nebezpečenstva.
Prebehli za jeden panelák a pokračovali po ceste, ktorá viedla poza neho. Daniel sa rozhodol skúsiť šťastie so svojím ukradnutým autom, ktoré nechal na mieste večerného súboja. Denise súhlasila, no nedalo jej nepodpichnúť ho.
"To sme si nemohli rovno zo základne zobrať nejaké funkčné auto a nenaháňať sa s hľadaním nejakého tu vonka?"
"Oni autá potrebujú, keby sme si jedno zobrali, mohlo by im chýbať, keby boli v nebezpečenstve," vysvetlil jej a ona chápavo prikývla.
Ulica ich priviedla k voľnému priestranstvu, na ktorom v noci bojovali. Obaja sa usmievali, pretože Danielove auto stálo na mieste, kde ho opustil.
Pribehli k nemu. Daniel otvoril dvere a rozhliadol sa po interiéry auta. Všetko bolo tak, ako si pamätal.
"Je použiteľné," prisvedčil a zohol sa pod palubnú dosku. Vzal do rúk kábliky a pokúsil sa naštartovať.
Denise nasadla na miesto spolujazdca a čakala kým...
Danielovi sa podarilo naštartovať, motor zapriadol a Daniel sa pohodlne usadil na sedadle. Zatvoril dvere a pohol auto vpred. Obrátil ho a spýtal sa Denise, či nevie z ktorej strany prileteli vrtuľníky.
"Z juhu, zrejme majú základňu niekde na poli," odpovedala mu.

Vojaci a ich zajadci- James a Alec sedeli pri rozloženom ohni v jednej zničenej opustenej budove. Veliteľ- vyzeral dosť zničene a doráňane, čítal denník, ktorý vzal Jamesovi a usmieval sa pri tom.
"Komu patrí tento denník?" Podišiel zrazu k Jamesovi.
"Mne..."
"Nebuď hlúpi, viem, že nie je tvoj, je pravda že si doň čo to napísal, ale nepatrí ti, neprídeš mi ako človek, ktorý prežil tri roky v podzemí," povedal mu a pri tom ho chytil za rameno. James teda vzdychol.
"Viem komu patrí, ale na tom nezáleží, zrejme je už dávno mŕtvy," povedal a tie slova ho pálili, akoby ho chceli zoškvariť zvnútra.
"Tento človek by len tak neumrel, žije a my ho nájdeme, pomôžeš mi, najprv však nájdeme ľudí, ktorí nám unikli z boja," povedal veliteľ.
"Na čo vám vlastne ten muž bude?" Zaujímal sa James.
"To je tajné," vstal a prešiel bližšie k ohňu. Denník si vložil do vrecka. James potichu zanadával.

V plnej rýchlosti si razili cestu na juh, keď v tom sa pred nimi na oblohe zjavil mohutný čierny vrtuľník. Denise sa zapozerala na obrovské raketomety a guľomety, ktorými bol vrtuľník vyzbrojený.
"Daniel, oni zrejme nebudú veľmi priateľskí," zatiahla piskľavím hlasom. Zrazu k nim z vrtuľníka doľahol strelný zvuk a obrovské guľky pretínali vzduch a aj plech auta.  
"Daniel otoč to!" Rozkázala mu a on poslúchol. Zvrtol volant, zaflekoval na piesku a razil si cestu späť k mestu. Vrtuľník ich naháňal a ľudia v ňom neprestávali strieľať. Streľba však bola príliš hlasná a tak bol napokon vrtuľník oveľa menší problém oproti tomu, čo nasledovalo potom.
Zem sa roztriasla, piesok začal vystreľovať sťa gejzír a z podzemia vyrazil obrovský zmutovaný had s desivými tesákmi. Paľba z vrtuľníka sa zrazu sústredila na hada. Strely ho však nevyviedli z miery, ani si ich nevšímal. Mal totiž pancierovú kožu.