I Need You, Idiot

OMG

Smutná som sa išla prezliecť.
Pomaly som sa vyzliekala a ešte pomalšie obliekala.

Mala by som sa prepadnúť pod čiernu zem. Určite som niečo trápne trepla.

Prečo ostatné dievčatá vždy vedia, čo robiť?
Musím byť zrovna ja, to nemehlo?

Zabuchla som dvere na skrinke.
Obzrela som sa okolo seba a zistila som, že som v šatni zostala sama.

Bolo hrobové ticho, zrejme odišla aj učiteľka, lebo som nepočula jej neustále pobehovanie a klopkanie topánok.

Nazrela som do sály.
Svetlá zhasnuté a nikde nikto.

Vykašlala som sa na to.
Prešla som šatňou do predsiene, kde sa odkladali kabáty a dáždniky.

Načiahla som sa za kľúčkou,
keď som potiahla, dvere sa neotvorili. Skúsila som to znova. Boli zamknuté.

,,Oneskorenci majú smolu," ozvalo sa mi spoza chrbta.

Otočila som sa a v kúte sedel Brian s taškou a fľašou vody.

,,Čože ?"
,,Že na budúce si musíš švyhnúť, inak ťa tu zamknú."
,,Mňa ? Veď aj ty si tu, ak ma zrak neklame."
,,Veď hej..." zamrmlal a ukázal mi, aby som si prisadla k nemu.

Sadla som si na chladnú zem.
Posunula som sa od neho ďalej, aby to nebolo divné.

,,Čo je ?" spýtal sa.
,,Nič."
,,Tak prečo sa odsúvaš ? Hryziem ? Alebo smrdím ?"
Zasmiala som sa.
,,Nie. Voniaš. A dosť pekne... Teda, myslela som to iba... "

Nemôžem povedať ani súvislú vetu !?

,,Haha... Ďakujem."

Chvíľu nastalo trápne ticho.
Naberala som odvahu sa ho niečo spýtať.

,,Urazila som ťa nejako , cez hodinu ?"
,,Nie," pozrel sa na mňa ako na debila.
,,Lebo, vieš... Odišiel si na konci, akoby si bol naštvaný."
,,To si si asi zle vysvetlila, tak trochu sa ťa hanbím," hral sa s Coca- colovou flaškou v ruke.

On. Sa. Hanbí. Mňa!?
Veď to ja dostávam srdcové záchvaty, keď ho vidím.

,,To naozaj ?"
,,No.... Vlastne ani neviem, prečo ti tu dávam takéto priznania, ale áno. Nie som ten typ, čo sa bezproblémov rozpráva s každým."
,,Ale na hodine to tak nevyzeralo," namietala som a pritom som si prezerala jeho tvár.
,,To som mal nejakú odvážnu chvíľku."
,,Aha."

,,Myslel si to vážne?"
,,Čo?"
,,To o mne."
,,Jasné , že som to myslel vážne. Väčšinou nerozprávam len tak do vetra."

Usmiala som sa na neho on ma obdaril poloúškrnkom.

,,Nechcel by si..." začala som, a srdce mi išlo vyskočiť z hrude,,...ísť niekedy napríklad do kina ?"

Pozrel sa na mňa.
Odpoveď neprichádzala.

Čo som to urobila !?

,,Bolo by to fajn," odpovedal mi nakoniec a mne spadol kameň zo srdca.

Hi! :)) ospravedlňujem sa, za trošku nudnejšiu kapitolu.
Dúfam, že mi prepáčite.