I Need You, Idiot

shopping

Ak chcete, v médiách je aj pesnička :))

Po nekonečných hodinách kričania na seba a mlátenia sa mapou, sme dorazili do Springfieldu, domovu Abrahama Lincolna a kresleného mestečka zo Simpsonovcov.

,,Na Douglas Avenue do ľava," oznámila som.

,,Ja nie som slepý, ten obchod som už zbadal, " povedal podráždene.

,,Čo som ti urobila ?!" začala som hneď útočiť, pretože moja agresívna povaha to väčšinou takto zariadila. Najprv mi nič neodpovedal a radšej sa venoval parkovaniu a tomu, aby neoškrel čierny mercedes, ktorý bol zaparkovaný z ľavej strany. Tá naša stará rachtla bola pri ňom ako päsť na oko.

,,Nič... Ja len... Neviem, či to bol dobrý nápad, môžu ma zavrieť za to, že som ťa uniesol, alebo tak dačo..."

,,Som tu dobrovoľne, pamätáš?" nahla som sa k nemu.

,,Fajn," vydýchol si a so šťuknutím odopol pás . Už sa chystal otvoriť dvere, ale v tom sa otočil a chytil mi ruku. ,,Sme v tom spolu, Clarkková, pamätáš?" pohladil mi palcom hánky a mne sa v tele rozozvučalo milión strún. Nezmohla som sa na nič iné, len skrútený úškrn a červené líca.

Vystúpili sme s auta a poobhliadali sa vôkol seba. Myslím, že takéto parkovisko som naposledy videla, keď som s rodičmi išla k babke do Ohia. Toto bolo možno ešte o trošku väčšie a nemalo konca kraja, v strede sa nachádzal malý kruhový objazd a značky kadiaľ sa vychádza (myslím, že tie sú tam ako stvorené pre nás). Dokonca v našom meste nemáme ani supermarket takýchto obrích rozmerov. Maximálne miniTesco, ktoré sa nemôže porovnávať Hy-Vee, ktoré práve stálo pred nami.

,,Ooo môj Bože," zakryl si ústa Brian.

,,Ideme! Kto bude posledný tak... Hmmm... šoféruje!" vykríkla som.

,,Ty nevieš šoférovať!" kričal za mnou a smial sa.

,,A preto by si sa mal posnažiť, aby si ma predbehol," vyplazila som na neho jazyk a šprintovala k otáčacím sklenením dverám.

Na nešťastie som sa moc dlho z výhry netešila. Keď som už bola asi dva metre od cieľa, niekto ma stiahol za tričko a potom som narazila o niečo dosť tvrdé.

,,Ty podvádzaš!" kričala som do Brianovej hrude, ktorá sa pri náraze zdala ako kameň.

,,Nepodvádzam, len sa nás snažím nezabiť. Keby som ťa nechytil, vyhrala by si, a môžem ti povedať, že svoju smrť si nepredstavujem v starej škodovke, kvôli tomu, že moje dievča vyhralo preteky a chce šoférovať," povedal a usmieval sa na pol kútika, ako to vie len on. Ale on mi povedal, že som jeho dievča! To akože myslí frajerku?! Prečo mi nemôže jednoznačne povedať, čo si myslí. Argggh! A to vravia, že ženy sa nevedia vyjadrovať...

,,Tak poď, ty moja šoférka..." Po vstupe nás trošku omráčili neónové svetlá. Keď som si na ten vysoký jas zvykla, pozrela som sa, ako to tam vlastne vyzerá. Obchod bol rozdelený na dve časti. Jedna bola, akoby ste zmiešali trhovisko, kde je naukladaná zelenina a ovocie ako umelecké diela a v druhej časti boli regále s potravinami a malé automaty na cukríky od výmyslu sveta. Rozbehla som sa k ,trhovisku' a naukladala do sáčku pár jabĺk, to bolo asi jediné ovocie, ktoré nerozpučíme.

,,Sme na úteku storočia a ty ideš nakupovať jablká?!"

,,Hej? Je na tom niečo zlé?" zdvihla som jedno obočie.

,,Nie, ale čakal som, že sa rozbehneš k alkoholu, alebo slanine a ty... ty si proste s kľudom angličana kupuješ jablká."

,,Stále ťa nechápem, ale fajn," zauzlila som sáčok, zavesila si ho na prst a vydala sa k sladkostiam. Prvé, po čom som chmatla boli kyslé pelendreky a lentilky. ,,Chceš niečo?"

,,Hmmm... Tak ako som už povedal, chcem slaninu a pivo," založil si ruky na hrudi.

,,Fajn, pán cholesterolová bomba, jedz, čo chceš, len neovracaj auto."

Je v poriadku? Slaninu a pivo? Lepšia kombinácia asi ani neexistuje. Nechápem, ako to môže jesť... slanina a pivo... Ježkove oči! Čokoláda! Načiahla som sa do najvyššieho regálu a snažila sa s tadiaľ nejakým spôsobom dostať tú čokoládu do mojich spárov.

,,Chceš pomocť?"

,,Vyzerám na to?"

,,Hej."

,,Tak fajn, podáš mi tú bielu úplne na vrchu?"

Natiahol ruku, nemusel ani vstávať na špičky a už ju mal. Parchant jeden! Tak mu závidím tú jeho výšku. Keď som natiahla po nej ruku, on tú svoju bleskovo schoval za chrbát aj s mojou čokoládou.

,,Čo za to?"

,,Ja neviem... Dám ti z nej štvrtinu?

,,Štvrtinu?!"

,,Tak polovicu?"

,,To je už lepšie, nech sa páči," so samoľúbim úsmevom mi ju podal ako vyučený čašník.

Ako som sľúbila, je tu nová kapitola do týždňa. Dala by som ju aj skôr, ale musela som sa učiť na monitory :'(. Ak ste tu nejaký deviataci, tak dajte do komentu váš názor, na tohtoročné monitory, ako ste ich zvládli (áno, som najzvedavejší človek na svete ).

Dúfam, že sa kapitola páčila:))