I Need You, Idiot

HELL

Cestou domov nikto nič nehovoril. No a keď sme si sadli za stôl v kuchyni, tak ma napdlo, že ak niekde tam hore je Boh, tak ja som našla peklo na zemi. 

,,Čo si si myslela, že robíš? Počkať, mením otázku. Ty si vlastne vôbec nemyslela, však?" Mama na mňa hľadela s prižmúrenými očami, ktoré mi prišli prvý raz desivé, kvôli tomu, že má každé inú farbu. Mojou odpoveďou bolo mlčanie. 

,,Odpovedz mame," prvý raz sa zamiešal do tejto debaty otec, ktorý sa doteraz iba opieral o kuchynskú linku pozoroval nás. 

,,Ja-ja neviem. Neprišlo mi to ako zlý nápad. A nakoniec bol tam predsa so mnou Brian.

,,Brian?! Brian?! Ten sprostý zbohatlícky chlapček ? Ešte aj šnúrky mu určite zaväzuje otecko, on by ťa určite neuchránil, keby stalo niečo zlé!" vyhodila rukami do vzduchu a v zapätí na to treskla o stôl.

,,Vôbec nie je sprostý! A ani zbohatlícky !"

,,Áno? Videla si kde býva ?" Toto bola trefa do čierneho. Naozaj som nevedela, kde býva. Vlastne som o jeho živote nevedela ani ň.  Žeby bol toto vopred prehratý boj ?

,,Nie, mami."

,,Vieš čo ? Koniec! Ja to tu nebudem vyšetrovať, potrestáš sa sama, keď sa budeš doma cítiť ako vyhnanec. Je to tvoj život a môžeš si vybrať, akým spôsobom si ho pokazíš," vstala od stolu a z hrkotom si zasunula stoličku. ,,Žiadny mobil, žiadny počítač, televízor, facebook, twitter a všetko, čím sa dá komunikovať. Nebudeš chodiť von s kamarátkami a vyhoď si z hlavy, že uvidíš Briana Dailyho, pokiaľ budeš s nami bývať v jednom dome."

Týmto sa rozohovor skončila a  ja som dostala príkaz, aby som išla do izby a nevyliezala z tadiaľ, pokiaľ ma nezavolajú. Vybrala som si zo skrine medvedíkové pyžamo a takto skvostne oblečená som si ľahla do postele. Z kuchyne som počula kričiacich rodičov. Mohla som si byť na sto perecent istá akú tému rozoberajú. 

Nevedela som, či mám plakať, alebo vlastne akú emóciu mám prejavovať. A už vôbec som nemala poňatia ako mám toto všetko napraviť. To nie je niečo, ako keď som bola v prvej tirde a zjedla som cukríky pred večerou. Na druhý deň som doniesla mame kyticu púpav, ospravedlnila sa a všeto bolo v najlepšom poriadku. 

A pod týmto dlhým zoznamom mojich starostí sa nachádzalo, červenou fixou napísané meno BRIAN DAILY. Myslela som si, že ho dokonale poznám po tom všetko... Ale ja pri tom neviem ani len kde býva! Kto je jeho otec. Či má nejakých súrodencov. Jediné, čo dokážem povedať je to, že je závislý na žuvačách, má tie najkrajšie oči na zemeguli a najsladšie pery v tomto vesmíre. A úplne najlepšia vec na ňom je jeho srdce. Vôbec nie je rozmaznaný, ako povedala mama. Je veľmi inteligentný a zo všetkých kníh sa na neho nalepili frázy, ktoré používali ľudia za čias Márie Terézie. Dokáže ma rozosmiať a nemusím sa hanbiť za každú moju nedokonalosť. 

Pretočila som sa na druhý bok a vytiahla si ruku spod hlavy, lebo mi už tŕpla. Chcela som mu napísať, ale mobil som nemala, pretože mi ho on sám skonfiškoval, aby nás nevystopovali a počítač som musela nechať v rodičovskej spálni. Bola som tak zúfalá, až ma napádalo, že nalákam do izby nejakú sovu a pošlem mu po nej odkaz. Ale čáry máry fuk, sme v realite. 

Po týchto strašných myšlienkach som zasapala tvrdým bezsenným spánkom, za čo som bola vďačná, lebo inak by si môj mozog vymýšľal rôzne neskutočné scenáre. Až tesne pred tým, ako som sa mala zobudiť, tak som započula tichý chlpačenský hlas, ako mi spieva.

 They taped over your mouth
Scribbled out the truth with their lies
Your little spies  

(Zalepili ti ústa 
Vyčmárali pravdu svojimi malými klamstvami 
Tvoji malí špion)  

Bleskovo som otvorila oči v domnení, že je to Brian a prišiel za mnou. Ale náhle prišlo sklamanie, pretože som ho nikde nevidela. 

Začína ti riadne šibať Zoey, priznaj si to.

Tlieskam! práve teraz som ťa tu potrebovala ty otravný hlások z nejakej podivnej racionálnej časti môjho rozumu. 

Ach tá irónia.

Aspoň v niečom si rozumieme, však ?

Bla bla bla...

Prestaň.

Snažím sa ti len uľahčiť zmierovanie sa s tým, že sa z teba stáva mentál. 

Zdrapila som vankúš, buchla si ním o hlavu, pretože keby som si ju buchla o stenu, tak je väčšia pradepodobnosť, že by sa mi to tam ešte viac pomiešalo. 

Zliezla som s postele a začala sa prechádzať po izbe, pokiaľ som nezachytila svoj obraz v zrkadle a skoro nedostala infarkt. Môj vzhľad bol na liste problémov ešte nižšie než hlad alebo smrť. Ale aj tak som si musela k zrkadlu pristúpiť bližšie a preskúmať kruhy pod očami a vrabčie hniezdo. Potom som si obzrela ruky a zistila, že som si vastne celý ten čas ani len neostrihala nechty, pretože nebolo čím.

Musela som sa niečím zamestnať, tak som si začala upravovať zovňajšok. Rozčesala som si vlasy. Ostrihala nechty. A postarala sa o moje nohy ktoré už vyzerali ako dve chlpaté príšerky. Dostatočne ma to chytilo a nemyslela som na nič iné. Prestala som počúvať hádku z dola alebo všetky moje myšlienky, ktoré sa začínali slovom : ako, prečo, kedy, načo. 

Vyrušila ma v tom iba mama, ktorá mi prišla chladným hlasom oznámiť, že zajtra idem do školy a je jej jedno, či som unavená alebo to, že nemám úlohy a ako sa na mňa budú dívať. A nakoniec nezabudla podotknúť, že od Briana sa mám držať minimálne tri metre ďaleko. 

Nováááááá!!!!! Síce o pár dní neskôr, ale to je v porovnaní dvoch mesiacov nič. Vôbec sa tu nevystupuje Brian, ale musia sa aj takéto veci riešiť, takže prepáčte ak sa vám zdala nudná. 

Hádam sa vám aj tak aspoň trošku páčila ♥

Ako si myslíte, že toto všetko bude pokračovať? :)