I Need You, Idiot

hra na mačku a myš

,,Stoooj," ozývalo sa z diaľky, ale ja som pokračovala v zbesilom behu. Rozcapila som dvere školy a utekala cez dvor. Vietor mi svišťal vlasmi. Rukami som si držala na krku bundu, lebo sa mi začínalo telo rosiť potom a bola mi čím ďalej, tým väčšia zima...

,,Zoey stoj !" zase ten výkrik. Ako ho môžem počuť tak zreteľne ? 

Otočila som sa a videla som ako ma Brian doháňa, naťahoval sa za mnou, akoby ma mal už na dosah, pritom som bola niekoľko metrov ďaleko. 

Prechod školskou bránou bol pre mňa ako vyslobodenie z pekla. Pľúca sa mi roztiahli, konečne som v nich pocítila vzduch taký, aký mal byť. Oprela som sa o lampu, aby som sa vydýchala. Brian za mnou už nebežal, vzdelávanie mu zrazu bolo prednejšie ako ja. 

Pre lásku Božiu... Zoey bola si tak blbá.

,,Tlieskam ti, to som fakt nevedela... Počkať, práve sa rozprávama sama so sebou, však ?"

Utrela som si z čela poslednú rosu, napravila batoh a išla do môjho útočiska alias detská izba a náruč mojej postele. Momentálne to bola podľa mňa najlepšia vec, akú som mohla spraviť. Predtým som možno bola iná-milá, ale nastanú chvíle kedy si musím povedať dosť a skryť sa do svojho pelecha. Urovnať si myšlienky alebo zaspať (najlepšie by bolo navždy v mojom prípade). 

Otvorila som vŕzgajúce dvere nášho domu. S malou dušičkou som vstúpila dnu a dúfala, že rodičia sú v práci. Vyzula som sa, zhodila zo seba tašku a šmykom som bola vo svojej komnate prezlečená v teplákoch a pohodlnom reklamnom tričku. Zachumlala som sa do paplónu a pozorovala som cez balkónové dvere pohybujúce sa oblaky. 

Čo ak by som sa vyparila a stal by sa zo mňa dažďový oblak a  každý deň by som mohla prelievať svoje slzy nas iným miestom ? To by ma celkom lákalo. Bohužiaľ, myslím si, že vápnik ani železo sa z môjho tela len tak neodparia do atmosféry, takže mám sakramentskú smolu .

Uložila som sa pohodlnejšie, nohy som si dala na vankúš a pod hlavu paplón. Zaspala som bezsenným spánkom, iba niekedy ma mykla zimnica. No nakoniec ma aj tak niečo po pár hodinách zobudilo. Neboli to ani prichádzajúci rodičia, keďže som zaregistrovala šramot. Niečo malé mi narážalo o sklené dvere. Boli to... Kamienky ? Najprv som si myslela, že mi hrabe a sú to kvapky dažďa, ale naozaj to boli malé kamienky. 

Odmotala som sa z perín a išla vyšetriť, komu mám zariadiť liečenie na psychiatrii za to, že nedokáže nechať nebohú osobu spať. Na nešťastie sa mi jedna noha zachytila o obliečku a ja som si dala šipku nosom do zeme. Hneď som ucítila kovový pach krvy v nose, ale nebolo to tak vážne, aby som sa nešla pozrieť na tú nešťastnú stvoru pod balkónom. 

Vyšla som na chladný vzduch a pozrela sa dole. Nestál tam nikto iný ako môj nedávny spolupáchateľ.

,,Zoey..." hodil na mňa psie oči a ruky spojil v prosebnom geste.

,,Čo je ?"

,,Pusť ma dnu, chcem sa porozprávať."

,,To sotva, " odfrkla som a išla späť do izby.

,,Počkaj !" 

,,A na čo ? Predostrieš mi ďalší geniálny plán ? Alebo mi nebodaj aspoň ideš povedať niečo iné o sebe, ako to, že sa voláš Daily ? Lebo to už viem. Teda vlastne to je všetko, čo o tebe  viem !" 

,,Prosím ťa prestaň, všetko ti vyvetlím, prisahám !" spravil krok do predu.

,,Nie !" so slzami v očiach som ho zahriakla a nechala ho tam samého stáť uprostred zelenej záhrady. 

Sadla som si na koberec v strede izby a rozplakala som sa. On si naozaj nedá pokoj, všakže ? Bude dookola prosíkať  a hádzať na mňa nevraživé pohľady alebo psie oči... 

Prikryla som si tvár rukami a nohy skrížila do tureckého sedu. Zrazu sa na koberci začal rosprestierať tieň... Nadobúdal väčšie rozmery. Zdvihla som hlavu a neverila som vlastnému zraku. Ten človek je katastrofa ! 

,,Tak ja ťa pošlem do kelu a ty mi vylezieš do izby ?!" kričala som a dúfala, že ma cez sklo počuje, petože som mu neplánovala otvoriť.

,,Pusť ma dnu ..."

,,Nepustím, choď do... Ach! Máš šťastie, že nenadávam ako dlaždič!"

,,Prosím ťa, na kolenách ťa prosím," naozaj si kľakol a začal päsťami búchať do skla. Radšej som rýchlo priskočila a naozaj mu otvorila, akoby som mala riskovať milióny črepov na podlahe. 

,,Ďakujem madam," rýchlo vstal, a akoby nič si oprášil neviditeľnú smietku z trička a hodil sa mi na posteľ.

,,Zlez !"

,,Fáááájn, kľud. Odkedy si taká netykavka ?"

,,Odkedy si taký debil ?"

,,To zabolelo," rukou si pohladkal miesto kde je akože srdce. 

,,Ty jeden odporný, sebestredný..."

,,Kľudne pokračuj," pokrčil plecami.

,,...hajzel !" 

,,Ďakujem, naozaj mi to ublížilo, au," povedal najsuchšia ako vedel.

Vrhla som sa po ňom a zahnala sa päsťou, ktorú mi bleskurýchlo chytil a zvrtol za chrbát. Boli sme v nepríjemnej polohe, keďže môj zadok sa ocitol priamo pred jeho tvárou. Trápne som sa otočila tvárou k nemu a on ma pustil. 

,,Chcela si ma udrieť ?"

,,Nie, a ty mňa ?" Boli sme si vzdialený asi desať centimtrov a priamo si hľadeli do očí. ,,Nie, mal som chuť na niečo iné," hodil na mňa jeho poloúsmev.

,,Čo také ?"

,,Pobozkať ťa, vysvetliť ti, že nie som kretén a udobriť sa s tebou, aj keď som si ešte pred pár desiatkami hodinami myslel, že sme za dobré," načiahol sa ku mne rukou, ale ja som sa odvrátila, nechcela som na sebe cítiť ani len jeho pohľad, nie to ešte dotyk.

Zápasili vo mne dve rôzne osoby. Jedna sa  mu chela vrhnúť do náručia a vyplakať sa a druhá ho chcela vyhodiť z izby a nikdy ho už nevidieť.

To je porucha rozdvojenej osobnosti, drahá...

Mlč teraz!

,,Nie sme za dobré a ani nebudeme," zasyčala som už chrbtom k nemu. 

Na ruke sa mi obtrel jeden JEMNÝ a zároveň SPAĽUJÚCI dotyk jeho pokožky. Trhla som sebou. ,,Zoey, prosím. Záleží mi na tebe. Záleží mi na nás dvoch," šepkal mi do ucha a hladil ruku. 

,,Odíď Brian."

Pomaly ma otočil k sebe a pozrel sa mi do očí: ,,Ty nechceš, aby som odišiel a dobre to vieš." 

Smutne sklonil hlavu a priblížil sa k mojim perám. 

,,Nehýb sa !" odskočila som. ,,Už sa ku mne nepribližuj!" vystrela som pred seba ruky.

Tak ako som sľubila, nová je tu ešte v normálnom časovom limite XD Dúfam, že už sa pomaly dostávam späť do písania :)