I Need You, Idiot

together

,,Vy ste slečna Zoey Clarkková ?" ozval sa holohlavý muž, hneď ako som otvorila.

,,Á-áno, želáte si ?" opýtala som sa celá vyklepaná.

,,Ste dočasne zatknutá," pristúpil ku mne bližšie a ja som automaticky odstúpila.

,,To musí byť nejaký omyl..."

,,Váš kamarát je tu tiež, nemyslím si, že je to omyl. Ste dve celoštátne hľadané osoby, viete o tom ?"

,,Ste si istý, že sme to my?" ustupovala som ďalej a ďalej.

,,Nemám čas na tieto tínedžerské kraviny," jedným krokom bol pri mne. Zdrapol mi ruky. Paplón mi spadol a ja som tam stála ako nejaká pornoherečka so zlou postavou v spodnom prádle a v putách.

,,Ste normálny?! Nechajte ma aspoň obliecť sa!"

,,Celkom to ponáhľa, dievčatko, takže," dal si zo seba dole uniformu, ,,si budeš musieť vystačiť s týmto." Hodila som si na seba olivovo zelenú uniformu, ktorá páchla po dyme z cigariet a bohvie ešte čom... Kútikom oka som sa pozrela na Briana, ktorý išiel zo zvesenou hlavou vedľa mňa. Nikto nič nehovoril. Dokonca nás vyviedli zadným vchodom, aby sme nepohoršili hostí hotela.

Oboch nás hodili na zadné sedadlá bieleho auta, ktoré boli mriežkou oddelené od predných, akoby sme boli zločinci. Až teraz mi vlastne došlo, čo sa deje. Pred očami mi začaly blúdiť obrazy mojich rodičov, spolužiakov, policajnej stanice u nás v zapadákove... a mňa s doživotným väzením. Čo myslíte, je ľahšie sa ísť obesiť teraz alebo mám najprv napísať závet ?

Brian mi venoval krátky pohľad. V očiach mal čistú vinu a smútok.

,,My to prežijeme," šepla som

,,Ale môžem za to ja."

,,Za nič nemôžeš. Pozri, môžeme za to obaja, ale oplatilo sa to," usmiala som sa.

,,Oplatilo," usmial sa aj on a načiahol sa, ako len mu to putá dovolili, za mojimi rukami. ,,A tvoje oblečenie sa mi moc páči. Keby som nemal spútané ruky, boli by všade inde, len nie tam, kde by podľa slušnosti mali byť." V očiach mu zaihrali iskričky, ale znova ich nahradil posmutnený výraz.

,,Ticho tam vzadu!" zaburácal holohlavý chlap. ,,Nikto vám nepovolil rozprávať."

Odvrátili sme sa od seba, aby sme ho náhodou nerozčúlili a každý sa pozeral z vlastného okna. Presne toto robili ľudia, kým neboli technólogie. Žili. Dívali sa. Počuli. Cítili. Hľadali. Všetky tieto pocity sa mi umocnili až počas nášeho úžasného výletu. Vedela som žiť naplno. Dívať sa na neviditeľné, počuť nepočuteľné. Cítiť niečo, čo sa nedá opísať a hľadať krásu aj v tých najobyčajnejších veciach. Nech ma mama kľudne aj zavrie na tisíc rokov, ale už to nebudem JA. Už nebudem ako predtým. Uzavretá na malom území s tými istými ľuďmi, ktorý všetko o mne vedia. Budem voľná, pretože budem vedieť a pamätať si všetko, čo som videla a hlavne s KÝM.

***

Podvečer sme zastavili na pumpe. Presne na tej, na ktorej sme zastavili aj my s Brianom pred pár dňami. Všetci sme museli vystúpiť z auta. My dvaja sme nemohli ísť spútaný dovnútra, takže sme stáli opretý o auto. Jeden z policajtov nás strážil zo založenými rukami na hrudi a nespustil z nás zrak. Snažila som sa po milimetroch prisunúť viac k Brianovi. Bola mi strašná zima a chcela som aspoň o štipku ľudského tepla viac. Predsa len spodné prádlo a páchnuca bunda nie je to najlepšie oblečenie niekam, kde má deň a noc rozdiel desať stupňov.

Podarilo sa mi to a svojím ramenom som sa najviac ako sa dalo pritlačila na to jeho. Cítila som, ako sa mu napli svaly a zaštrgotali putá. Keby ich nemal, tak ma určite celú zoberie do svojho medvedieho objatia.

Po hodnej chvíli sa pri nás objavil policajt číslo jedna. Nevedela som ich mená a preto som ich brala ako jednotku a dvojku. Jednotka nám doniesol obom proteínové tyčinky a kávu. Ani jedno nebolo zrovna niečo, čo by som obľubovala, ale teraz by som zjedla asi aj vlastný palec na nohe od hladu.

Na takejto výživnej strave sme prežili ďalšie nekonečné hodiny cesty domov, a keď sa nám to už zdalo naozaj ako večnosť, tak auto zastavilo. Pod kolesami zaškrípal štrk, ktorým bolo vysypané celé prakoviskou pred budovou polície a súdu. Obloha bola celá čierna a žiarili na nej strieborné hviezdy. Nebola to vôbec noc hodná nejakých hádok, ktoré bolo už teraz cítiť vo vzduchu.

Všetci sme pekne za sebou kráčali ku hlavným skleným dverám. Samozrejme sa s nami nejako nehrali a hneď sme išli do zadržiavacej cely. Nebola to naozajstná cela s nepohodlnou posteľou. Sedeli sme na lavičke v zavretej, na žlto vymaľovanej, miestnosti.

,,Takže..." vzdychla som.

,,Takže..." zopakoval to po mne a na chvíľu zasa zavládlo ticho.

Oprela som si hlavu o jeho plece a on mi dal bozk do vlasov. Bodaj by to trvalo večne... No želania sa asi neplnia každému...

,,Slečna Clarkková, sú tu vaši rodičia," zahlásil hlas spoza dverí a mne sa zrýchlil tep o milión úderov za sekundu. Ako prvá vstúpila mama so slzami, hnevom a sklamaním na tváry. Hneď za ňou išiel otec, len mu chýbali slzy na lícach. Vôbec som nevnímala ich hlasy. Videla som, len ako mama otvára ústa a niečo kričí, ale ja som to nepočula. Hýbali sa ako šmuhy na skle a hrany lavičky boli rozmazané. Všetko to prehlušil iba jeden hlas, ktorý patril Brianovi.

,,Nenechám ťa samú, sme v tom spolu," síce šepkal, ale ja som to počula, akoby kričal a všetko sa ozývalo miestnosťou.

Postavila som sa, keď ma mama potiahla za rukáv a niekto mi odomkol ruky. Zvuk a obraz sa vrátil do normálu.

,,...ako si to mohla urobiť?! Si doriti normálna?! Mohla som umrieť strachom, ale ty si na to kašlala! Toto deti nerobia svojim rodičom!" kričala na mňa a bola celá červená od hnevu. ,,Už na mňa nehovor a nič odo mňa nechci! Ideme domov!" stála som tam ako obarená a nevidala som ani hláska.

Ako som vychádzala vo dverách som sa skoro zrazila s mužom s takými istými očami ako má Brian. Obzrela som sa za seba, ale v Brianovej tváry nebolo ani trochu smútku alebo viny, keď sa pozrel na muža. Jediné, čo dal na sebe znať bol vzdor.

KONEČNE NOVÁ!!!!!!!!!!!! Po milión rokoch je tu !!!! mala som tak veľa povinností zo školou, že som zanedbávala wattpad, ale teraz som späť!!! Dúfam, že mi to prepáčite, ďalšia kapitola by mala byť už normálnom čase.

Tak sa hádam páčila a nezabudla som za tú dobu písať :)))

ľúbiiiiim vááás !!! ♥♥♥