I Need You, Idiot

zatiaľ nažive

,,Hmmm... Idem," povedala som s menším zaváhaním a následne na to som si vynadala do všetkých sprostých kráv a debilov a neviem čoho ešte.

,,No výborne !" tleskol vo vzduchu rukami. ,,Čakám ťa pred domom. Zbaľ si niečo na oblečenie nejaké peniaze a tie vaše babské veci keby prišla červená armáda," zakryl si rukou ústa a akože si odkašľal.

,,Keby prišlo čo? Si si vedomý toho, že druhá svetová vojna skončila a Rusi neprídu?"

,,Pre Krista ! Ja nemyslím Rusov! Myslím to vaše dievčenské... hmmm... ako to povedať," krútil sa a snaži sa zakryť rozpaky. Mne to už konečne doplo, čo tým myslel a dobre som sa na ňom bavila.

,,Myslíš menštruáciu?" zasmiala som sa.

,,No hej, hej, presne to..." pohojdával sa na pätách, pohľad mal zabodnutý do zeme a ja som sa v duchu válala od smiechu.

,,Fajn, zoberiem si zo sebou aj tie ,veci'." Vybrala som sa do kúpeľne, kde som si na rýchlo nahádzala do tašky zubnú kefku, hrebeň a takéto drobnosti. Hodila som na seba volné tepláky, tričko, mikinu a bežecké tenisky. Chcela som sa obliecť, čo najpohodlnejšie. Do tašky som si nabalila ešte pár tričiek a jedny potrhané rifle, ktoré boli pohodlnejšie než všetky tepláky na svete.

Keď som mala všetko pobalené, kývla som hlavou a obaja sme sa, čo najtichšie, vybrali cez okno z mojej izby. Prvý išiel Brian, za ním moja taška a potom ja. Kráčali sme po štrkovej ceste a vyrovnávali sa so svojimi pocitmi. Prakticky som teraz utiekla z domu a neviem, čo budem robiť, keď sa vrátim domov. Čo to vlastne trepem! Ja neviem, ani čo budem robiť zajtra, nie to ešte, keď a vrátim domov.

Ruky sa mi triasli a kolená podlamovali, srdce mi splašene bilo a nevedela som, čo povedať, ani kde sa dívať. Vyšli sme z našej bráničky, ktorá jemne zavŕzgala a mne sa zdalo, že vydala najhlasnejší zvuk na svete. Slnko, ktoré vychádzalo nad malými kopcami, naťahovali za nami svoje lúče, akoby sa nám vysmievalo a chcelo nás odhaliť.

Pokračovali sme ešte pár metrov za roh a tam bola odparkovaná tyrkysová škodovka, zrejme staršia ako my dvaja dokopy.

,,A toto je čo?" ukázala som na ňu prstom, keďže Brian už vyberal z vrecka kľúče.

,,Náš tátoš," potľapkal auto po streche. ,,Čo si čakala? Lamborginy?"

,,Nie, len niečo, čo nemá toľko hrdze na dverách a je z tohoto storočia."

,,Je to to najlepšie, čo som mohol zohnať, ja sa síce do školy vyvážam na Audi, ale táto kráska je výnimočná."

,,A čím? Tým, že je to jediné auto, kde sa okná ešte otvárajú krútiacou páčkou?"

,,Nie, zlatko. Nemá GPS a to znamená, že nás nemôžu vystopavať. Žiadne GPS, žiadne stopovacie zariadenia."

Nasadla som si do toho, ževraj úžasného, auta a vlastne až vtedy som si uvedomila, že mi povedal zlatko. Áno, bolo to kamarátske, ale keby len on vedel, ako ma týmto týra... kamarátske.

Dal kľúč do zapalovania a čakal, kým sa auto rozohreje.

,,Nechcem vyznieť blbo, ale koľko peňazí si si vzal?" potrebovala som to vedieť, nie preto, že by som ich chcela míňať, ale preto, že vždy je lepšie vedieť, na čom ste.

,,Vo vrecku mám tri stovky..." skočila som mu do reči.

,,To je super, ja mám vo vrecku štyristo," usmiala som sa nad predstavou, že nie sme taký chudáci v hnusnej škodovke, čo nevedia ani kam idú.

,,Nenechala si ma dopovedať. Vo vrecku mám tristo a v kufri v peňaženke ešte päť."

,,Dolárov? Vieš nepotrebujem to vedieť presne aj na centy..."

,,Tisíc.Päť tisíc," povedal to s ľadovým kľudom a mne skoro zabehli sliny.

,,To, že utekáme z domu je jedna vec, ale to, že si vykradol banku je druhá vec!"

,,Nevykradol som banku," začal sa smiať na plné hrdlo, dostal som to na narodeniny. Fajn, niekdo dostáva na narodeniny náušnice a niekdo päť tisíc, no...

,,A teraz už vyrážame, drž sa Zoey, toto bude jazda!" zakričal a auto sa (napodiv) pohlo smerom z mesta.

AHOJTE!!! Prepáčte, že nová časť tak neskoro. Už som si sama nadala, že nie som normálna, keď nedokážem napísať novú kapitolu, ale je tuuuu:) Ďakujem za všetky votes a komenty.

Dúfam, že sa vám časť páčila :)

Do komentov môžete navrhnúť, do akého mesta v Amerike by sa mohli vydať najprv :)