I Need You, Idiot

vymoženosti modernej doby

,,Koľko je hodín," otočila som sa za ním, práve keď sme mierili k pokladniam.

,,Je ešte len desať, obedovať budeme v aute..." ani nedokončil a mne začal vyzvánať mobil. Prečo ma nenapadlo, že prvá vec, keď utekáte z domu, je vypnúť si mobil !?

Pretože keď sa pozrieš na toho retarda, tak ti aj srdce zastane, nieto, aby si ešte aj rozmýšľala.

Tentokrát máš pravdu svedomie... Ale on nie je retard!

Bleskovou rýchlosťou som ho vytiahla z vrecka a pozrela sa na svietiaci displej, kto volá.

,,To je mama," zdvihla som svoj ustráchaný pohľad na Briana, ktorý vyzeral, že zamrzol so strnulou grimasou na tváry. Keďže nereagoval a iba vycivene na mňa čumel... potiahla som prstom po mobile na prijatie hovoru.

,,Kde si ?!" vyštekol na mňa mamin hlas.

,,Som v pohode mami, čau," vypla som hovor a mobil položila do nastavenej Brianovej ruky. Cítila som výčitky, rodičia sa musia o mňa báť a pridávam im len daľšie starosti. Ale teraz sa to už nedá vrátiť, trest gigantických rozmerov ma čaká tak, či tak. Len oddialim nevyhnuteľné a tak trošku si to užijem.

,,Si normálna? Ako si si mohla nechať zapnutý mobil? Mohli nás vystopovať... A kde by sme skončili, no povedzte mi slečna Clarkková, kde by sme skončili?"

,,Doma?"

,,Nie! Skončili by sme tam, kde sme začali! V diere, ktorá má osemsto obyvateľov," unavene si prehrabol rukou a vlasy a potom sa pustil do rozoberania môjho mobilu.

,,Takže, baterku si daj do vrecka, teraz už nefunkčný mobil do druhého vrecka... A SIM kartu si k tomu hoď. Za žiadnych okolností ho nesmieš zložiť dokopy, rozumieš?" ukázal na mňa prstom a niekam ešte odbehol. Ja som si sama pre seba prikývla hlavou a pobrala sa k pokladni zaplatiť náš menši nákup, ktorý sa skladal z minerálok, jabĺk, čokolády, piatich čínskych polievok a ... toto nemyslí vážne...

Keď som otočila svoj pohľad za seba, uvidela som Briana... s dvoma obrovskými vrecami plnými pukancov. Ten chalan si zo mňa tuším robí prdel.

,,Tak som tu."

,,To vidím, čo tu robí toto?" ukázala som na tie dva balíky.

,,Vieš, keby sme náhodou išli do kina..." poškriabal sa na nose a skoro mu spadlo jedno vrece.

,,Vyklop pravdu!"

,,Mali to v sklade, ešte nevyložené a za veľmi dobrú cenu... No nekúp to, keď sa to tak pekne na teba díva," pokrčil ramenami.

,,Tie pukance..." premerala som si ho pohľadom ,,sa na teba dívali, hej?"

Len nado mnou pokrútil hlavou a dačo si zašomral popod nos. Nehovorili sme, až pokiaľ sme neprišli na rad k plateniu. Trvalo to síce dobrú pol hodinku, ale predsa sme sa k tomu len dopracovali.

Náš prvý nákup som platila ja. Dokonca som zacvakala aj jeho ,,malý popcorn". Z Hy-Vee sme odchádzali ovešaný taškami ako vianočný stromček, teda oprava, JA som bola ovešaná ako stromček, on si pískal a vykračoval si k autu.

,,Ďakujem za pomoc," prehodila som sarkasticky.

,,Nie je zač," usmial sa a ja som mu mala chuť zotrieť ten úsmev z tváre.

Naložili sme všetko do kufra (ktorý som musela pridržiavať rukou, aby mu nespadol na hlavu, pretože nemal tú tyčku, ktorá by ho držala sama) a nasadli do auta.

,,A teraz čo?" spýtala som sa, keď sa začal prehrabávať v priečinku na dverách.

,,Hľadám káble."

,,Povedz mi, že sa nič nepokazilo..." stisla som pevne k sebe oči, akoby mi to mohlo pomôcť niečo nepočuť.

,,Nie, pokoj... Chcem len ohriať vodu. V kufri mám rýchlovarnú kanvicu a ako vidíš, toto auto nemá zástrčky," toto auto pomaly nebude mať ani stierače, takže ma to ani neprekvapuje, ,,a preto pripnem dva káble na motor a kanvicu a tým získam elektinu, a zohrejem vodu na čínsku poliveku... No tu sú, potvorky," načiahol sa za sedadlo a vybral z tadiaľ modrý a červený kábel.

Obaja sme vyšli z auta. Mne prikázal, aby som vybrala čínske polievky a kanvicu, on zatiaľ poprepája niečo s niečím a tadáááá bude elektrina... Naliala som do kanvice jeden a pol litra minerálky a podala mu ju.

O pár minút začala, ako zázrakom vrieť voda.

,,Dones tie polievky, " povedal nedočkavo. Chytila som dva sáčky do rúk a potom mi to došlo... Nemáme žiadne nádoby, ani len sprostý pohár.

,,Brian, nemáme to do čoho dať. "

,,Do riti ! Hmmm... Daj to do kanvice," otovril poklop a ja som tam nasypala oba sáčky.

***

Sedeli sme na zadných sedadlách našej starej škodovečky. Obaja sme mali nohy v tureckom sede a medzi nami bola kanvica, z ktorej sme vyjedali štipľavú polievku s plastovými lyžičkami. Slnko bolo už nad nami. Museli chvíľu čakať, aby jedlo vychladlo, pretože by sa nám rozpustili lyžičky.

Brianovy sa odrážalo svetlo od vlasov a preto vyzerali ako keby boli zlatej farby.

,,Takto začíname," povedal chrapľavým hlasom do ticha.

,,Takýto začiatok sa mi páči," dala som si ďaľšiu plnú lyžicu a skoro sa mi vylilala na oblečenie.

Pozerali sme sa na seba hodnú chvíľu a on sa potom načiahol rukou k mojej tvári. Najprv som sa mykla.

,,Počkaj, máš tu niečo," prešiel mi jemne prstom po dolnej pere a na svojom palci mi ukázal, že som na nej mala bylinku z polievky. On si to možno neuvedomil, no tento jeden dotyk so mňa vedel spraviť ružovým oparom omráčenú bytosť. Zahanbene som sklonila hlavu, potom sa usmiala a tvárila sa, že sa nič nestalo. Každú minútu a sekundu som si musela pripomínať, aby som na sebe nič nedala znať, aby som sa mu nedotkla vlasov a neprešla mu bruškami prstov po tvári.

Zasa som kapitolu pridala neskoro a ospravedlňujem sa za to :3 Priznávam, nebolo to preto, že by som nemala čas, ale bola som tak trošku lenivá a vôbec sa mi nechcelo písať.

Dúfam, že sa kapitola páčila :)

Ďakujem za votes a komenty (napríklad o bielej čokoláde :))