I Need You, Idiot

TEN deň

Bola som omámená. Vznášala som sa každým krokom... Mráz ma štípal na chodidlách. Stále som bola iba v šatách a na nohách som mala ľahké topánky. Moje kroky viedli chodníčkom od plota k môjmu domu... Brian ma vysadil pri bráne, rozlúčil sa bozkom a nechal ma ísť so svojimi myšlienkami tých pár metrov ku dverám.
Všetko sa vo mne trepotalo, mala som naozaj zvláštny pocit. Som iná ? Vidno to na mne ? Preboha ak áno tak ma mama zabije hneď z príchodu...

Potichu som si otvorila dvere, aby som nikoho nezobudila. Mohlo byť možno pol jednej ráno.
Zhodila som zo seba kabelku a moje chvostíkové šaty. Telo som aj napriek zime mala stále rozhorúčené. Dokonca som si na krku všimla dva cucfleky ! No to mi chýbalo ! Do riti... Rýchlo som si na ne prikladala niečo studené, nechcem aby som vyzerala jak štetka hneď po zajtrajšom prebudení...

Nešla som sa ani umyť, len som zalieza do pyžama a teplej postele stále si pritláčajúc na krk keramickú kačičku ktorú mávam na parapete. Dúfame, že mi to do rána zmizne.

Prevalila som sa na druhý bok ako nejaký mrož a dívala som sa na holú stenu, v tom mi cinkla sms a skoro ma kleplo.

Odosielateľ; Dobrú noc a krásne sny prajem. Zajtra ráno sa stretneme na mieste kde som ťa zobral po našom prvom rande v kine. Platí ?

Vy: dobrú noc aj tebe. Platí.

Po krátkom spánku som vyskočila na nohy hneď, ako sa ma dotklo ranné slnko. Vôbec to nevyzeralo tak že by som spala iba štyri hodiny. Bola som čulá a zvedavá, čo mi ide Brian povedať.
Zabalila som sa do šálu, potom do svetru a ešte do vetrovky, samozrejme pod tým všetkým som mala pyžamo. Vyletela som z domu ešte skôr, ako sa naši zobudia a takto vystrojená som išla k tej starej budove neďaleko mesta. Chladný vietor mi neustále ošlahával líca a vyháňal slzy do očí. Nebolo to zrovna príjemné počasie.

Starý sklad zýval prázdnotou ako vždy. Namiesto okien tam boli len úlomky skla a papraď ešte viac obrástla rohy budovy. Je to akoby som sa presunula v čase. Presne do toho dňa, keď sme sem večer prišli po našom prvom rande, ak sa to tak dalo nazvať.                                                                  Prešmykla som sa vŕzgajúcimi dverami a sadla si na drevenné bedničky, hneď vedľa skrine v ktorej sme sa predtým ukryli pred nejakým strážnikom. Až mi podskočilo srdce, keď som sa na to všetko rozpamätala. Vtedy  všetko bolo iné. Tak nové, tak nevinné... A potom sa to všetko zmenilo na vec, ktorú budem určite hovoriť svojim vnúčatám s úsmevom na tvári, aj keď mi veľakrát do smiechu nebolo. 

8:00 

To snáď nemyslí vážne ! Jeho skoro ráno asi neni tak skoro ako moje! Už po miliónty krát som sa obzrela a nastražila všety svoje zmysli ako nejaký lovecký pes, či náhodou nezapočujem kroky alebo neuvidím tieň. Nič. 

9:00

Pomiatol sa ? Už som si stihla spraviť zubami celú manikúru, sedemnásťkrát mu zavolať a poslať dvadsaťjedna esemesiek...                                                                                                                                      ,,Kde v keli sa ten človek nachádza? Žeby si skočil na nejaký výlet?"                                                              Okay. Vzdávam to. Koniec. Odchádzam, možno len musel dospať včerajšiu noc. 

Doobeda ma rodičia zamestnávali vecami ako vešanie prádla, umývanie riadov, varenie, záhrada... Až som chvíľami prestávala rozmýšľať o Brianovi a o tom, prečo sa neukázal. Trošku som sa cítila ako zle platená asistentka kuchára a záhradníka. 

Poobede , keď už som si mohla ľahnúť do kresla v izbe som premýšľala, ako sa s ním skontaktovať, keď mi nedvíha mobil a ja neviem ani kde presne býva. Nebavilo ma len tak čakať a čumieť do steny alebo displeja na mobile a čakať na možný telefonát alebo esemesku.                   ,,Čo teraz?!" rozhodila som rukami. ,,Volať mu už nebudem, písať tiež nie. Škola je zavretá a keby chcel tak príde hneď aj teraz za mnou po odkvapovej rúre. Čo ak sa niečo stalo... Nie to je blbosť. Možno naozaj len dospáva."

Vykrochmelila som sa z kresla a sadla si na koberec. Cez otvorený balkón som sa dívala na strom, ktorý mi rastie pred oknami a slnečné lúče, ktoré sa dotýkajú jeho listou. Aj keď bolo chladno a mráz stál bolo počuť spev vtákov... ktorý preťala policajná siréna. 

Po dlhom čakaní je tu, pretože ma práve kopla múza... Dúfam, že sa páči a že ste zvedavý na úplný koniec :D