I Need You, Idiot

Záblesky

Odosielateľ: Mali by sme sa porozprávať.

Vy: Nemyslím si. 

Šuchla som tlačítkovú tehlu do vrecka a viac sa nezaujímala o sms-ky, ktoré mi stále dochádzali.

Spisovateľ na pódiu rozprával ako sa dostal k písaniu. Celkom ma to zaujalo. Neustále som pozorovala kravatu, ktorú mal na krku. Akoby robila pozadie k jeho rozprávaniu o detstve. Bola modrá s mačacími hlavami... Vlastne bola tak bizardná až ma to zaujalo. Hompálala sa do rytmu jeho slov a výrazných giest, ktoré robil.

,,Viete nechcel som písať niečo otrepané. Chcel som originál! Žiadnu ďalšiu ságu o upíroch alebo scenár podľa, ktorého by malo ľudstvo vyhynúť. Chcel som niečo, čo ľudí zaujme, poteší a pohorší zároveň!'' vkladal do toho takú vášeň, až sa mi táto prednáška začala páčiť. Ten chlap vedel, čo robí. Svojimi slovami vlastne popísal môj vzťah (ak to tak môžem nazvať) s Brianom. Spolužiakov zaujal. Nás potešil. Rodičov pohoršil. Nič by to nedokázalo vyjadriť lepšie.

Napravila som si stále sa vyhŕňajúce šaty a požmolila si oči.
,,Do kelu!''zašomrala som si popod nos, lebo som mala prsty čierne od očného tieňa a môj make up sa čím ďalej, tým viac podobal na pandu.

,,Slečna ? Vy ste chceli niečo povedať ?'' spýtal sa spisovateľ do publika a ja som si ďalej čistila tieň z ruky.
,,Slečna, vy v tom čiernom.''
Ja !?
,,Hej presne vy. Prihlásili ste sa dobrovoľne, aby ste nám  povedali nejakú tému, na ktorú by bolo fajn napísať knihu,'' prívetivo sa usmial a ja som bola stále mimo.
,,Prosím ?''
,,Nemusíte sa hanbiť, rád si vypočujem nové názory na literatúru. Takže aká je vaša idea o čom by sa dala napísať originálna kniha ?'' prekrížil si nohy a zaujato sa na mňa díval.

,,Nooo... Hmmm...,'' netušila som čo mám povedať a ani ako som sa dostala do tohoto rokovania o knihách.
,,Myslím, že by ste mohli napísať niečo o zbrklosti mladých ľudí o tom ako sa zamilujú a o tom ako ľahko láska opadne. Samozrejme, že sa tam hodí nejaké tajomstvo, dobrá zápletka a príbeh je hotový.''
,,To nie je zlý nápad, všade sú knihy o láske, ktorú sú pozitívne a všetko sa dobre skončí,'' uznal.
,,Presne tak. Preto treba zamiešať osudu karty a s láskou jednoducho spraviť,'' tleskla som, ,,a je preč.''
Svojím tlesknutím som sa vrátila späť do reality a uvedomila si, že ma počúva ďalších možno 200 uší.

,,Poprosím potlesk, pre toto dievča, s výbornou fantáziou!'' Za mierneho potlesku, s rumencom na tvári, ktorý aj tak nikto v prítmí nevidel, som sa pohmýrila na mieste a tvárila sa, že neexistujem.

,,Chce sa s nami podeliť ešte niekto iný o svoje nápady ?'' poobzeral sa po publiku, ale nikto nič.
,,Tak už asi nie. Dámy a páni, je mi to ľúto, ale môj čas už aj tak vypršal. Ďakujem za pozornosť a pekný deň,'' mierne sa uklonil, zožal potlesk a  odišiel z pódia.

V sále sa rozsvietilo. Najprv ma to oslepilo, takže som sa cítila ako upír na slnku, ale potom sa to ustálilo a všetci sme vyšli von. Vzduch bol presýtený pachom z poľa, ktoré práve hnojili, takže to bolo naozaj nechutné.

Sadla som si na neďaleký drevený plôtik, ktorý vyzeral, že drží po hromade len silou vôle.

Z davu študentou na mňa mával Brian.
,,Zoey!''
Nasilu som svoju pozornosť upriamila na lem šiat... čo oči nevidia to srdce nebolí.

Na odhalené kolená mi padol ľudský tieň.
,,Aspoň sa na mňa pozri,'' povedal mi potichu.
Ešte dôraznejšie som mu dala najavo, že pre mňa neexistuje tým, že som sa mu pozerala ponad plece, akoby tam naozaj nebol.
,,Odkedy si takáto ? Odkedy sa maľuješ a obliekaš,'' nedôveryhodne ukázal na moje oblečenie, ,,takto?''
,,Do toho ťa nič.''
,,No predsa! Ono to aj rozpráva!'' zasmial sa a snažil sa odľahčiť atmosféru. Dalo mi to veľa úsilia, aby som sa nezasmiala aj ja. Neobjala ho... Nepobozkala ten krásny úsmev...

DOSŤ! SI NORMÁLNA !?
Neuvažuj o tom! Nezaslúžite si jeden druhého, nefungovalo by to. On je tajnostkár a ty len príležitostná zábava.

Svedomie, pýtala som sa ťa niečo ?

Nie, ale mám pravdu.

,,Brian nestrácajme zbytočne čas. Ži, akoby nič z toho predtým nebolo. Bude to najlepšie.''
,,Vravíš nezmysli.''
,,Nie.''
,,Áno.''
,,Tak mi povedz niečo o tebe, tvojej rodine alebo z kade si mal všetky tie peniaze. Ak mi povieš, že z peňaženky, pribijem ťa na kríž,'' zúžila som provokačne oči a čakala na odpoveď.
Najprv sa na mňa nemo díval a rozmýšľal. Vedela som, že má tajnosti, ale nemyslela som si, že tak vážne, aby mi to nemohol povedať.
,,A tak to je... Nedokážeš to. A teraz už choď a zabudni.''

Brian
Zabudni... Zabudni... Zabudni... To otrasné slovo mi rezonovalo lebkou, od sekundy, kedy som sa jej otočil chrbtom. Stále sme na bode mrazu. Ona je presvedčená o totálnej kravine a chce, aby som toho názoru bol aj ja. Lenže ja ju kurva milujem!
Celú prednášku som z nej nesputil oči a ten jej prejav...
Bolo to tak zjavné, čo mi chce naznačiť. Že ma už nemá rada. Že sa všetko stratilo tlesknutím, ako ukázala. Ale teraz, keď sedela na plote videl som v jej tvári ten záblesk. Záblesk starej Zoey a nádeje. Niekde v hĺbke jej srdca ešte stále musí cítiť mňa niekde na povrchu pier musí cítiť moje bozky... Pretože ja ju stále cítim, či na perách, či v srdci.

Po prednáške sme boli na zbytok dňa prepustený domov. Väčšina deciek už odišla, len ja som zvolil slimačie tempo a cestu domov okruhom, kvôli tomu, že som chcel ísť popred Zoeyn dom.

Dával som jednu nohu pred druhú a robil to, čomu sa hovorí chôdza. Aj tak pre mňa bolo teraz ťažké. Tak isto na tom bolo aj dýchanie, rozmýšľanie, či počúvanie.
Zabočil som do parku, lebo tade mala ísť moja trasa. Pár detí sa tam hralo s loptou a v diaľke štekal pes.

,,Ahoj.'' Z rozmýšľania ma vytrhol dievčenský hlas, lenže na Zoey bol moc tenký. Po zaostrení zraku som zbadal vysokú hnedovlásku so zelenými očami a tmavou pokožkou.
Bola to Liz. Bývalá najlepšia priateľka Zoey. Áno bývala, pretože frajer Zoey (teraz už tiež bývalí) ju s ňou podvádzal. Asi sa mu viac páčili exotické tipy ako dievča s krásnym srdcom.

,,Ahoj,'' chcel som ju iba odzdraviť a odísť, no ona ma zastavila.
,,Nechceš si posedieť, vonku je pekne a prečo nevyužiť voľno?'' usmiala sa bielymi zubami a krvavými perami. Vyzerala vlastne ako exotická barbie. Zvláštne na tom bolo, že sme sa v živote nebavili.
,,Posedieť ? Veď my dvaja sa...''
,,Nepoznáme, ja viem. To znamená, že to môžme napraviť,'' znova sa usmiala a potiahnutím za ruku ma usadila na lavičku.
,,Tak, o čom sa chceš rozprávať ?''
,,Rozprávať ? Ja som nevravela o rozprávaní,'' lišiacky sa usmiala a ja som znervóznel.
,,Čo teda chceš ?'' 
,,To, čo má Zoey,'' oblizla si pery, ,,teba.''
Mňa ? To si ma chce vypreparovať alebo... Nenechala ma dokončiť myšlienku a jej ruka sa ocitla na mojom stehne. V sekunde som ju zo seba dal preč a zmätene sa na ňu pozrel.
,,Stalo sa niečo ?'' previnilo sa na mňa pozrela.
,,Áno!'' postavil som sa z lavičky. ,,Prečo si s tým začala ?!''
,,Lebo ona má všetko! Mala najpopulárnejšieho chalana zo školy. Teraz má pozornosť, tú jej zoberiem, keď získam teba miláčik,'' zahryzla si do spodnej pery a zrazu mi pripadala nechutná.
,,Si chorá ! Liz daj sa do riti liečiť!'' vykrikoval som, čo mi pľúca stačili. Poobzeral som sa okolo seba akoby som hľadal úkryt a v tom som ju zbadal.
V čiernych šatách s púpavou v ruke a slzami v očiach stála niekoľko metrov od nás...

Po veľmi dlhej dobe vás opäť vítam pri čítaní tohto diela (ak sa to tak dá nazvať :') ) Čo na to vravíte ?
Pozitívna správa je, že ďalšiu časť môžete čakať o týždeň :) Už je napísaná a stačia len gramatické úpravy, ktoré sa aj tak nikdy nepodaria na 100% :(
Strašne ďakujem za vašu podporu, či v komentoch alebo v správach, ktoré mi prišli. Dokopali ste ma k písaniu a ja som znova našla inšpiráciu <3