I Need You, Idiot

nezvestní

,,Kam teraz?" predostrel pred nás mapu.

,,Sem," ukázala som bez zaváhania prstom na mesto Hannibal v Missouri.

,,Prečo práve do Hannibalu ?" pokrčil obočie a oprel sa o kapotu auta. Keby nemal na ruke hodinky, myslela by som si, že sú nejaké tri popoludní, ale dávno už prešlo päť a my sme mali na pláne nezastaviť kým neprídeme k mestu, ktoré tentoraz vyberám ja.

,,Je to domov Marka Twaina," povedala som a on skrivil ústa, ,,toho, čo napísal Dobrodružstvá Toma Sawyera. Stále nič? Okno?"

,,Presne tak. Úplné okno."

Pobrali sme sa späť do auta. Modrou fixkou som naznačila trasu. Po nakratšej ceste to vyzeralo na hodinu a pol, možno o trochu viac.

Toto nie je možné! Tešila som sa, že aspoň z okna z auta uvidím niečo zaujímavé. Ale to je ako naschvál. Polia a polia a polia a sem tam nejaká hospodárska budova. Presne takto vyzeralo 102 míľ (164 km). Na šľaktrafenie !

,,Brian ?"

,,No?" vydul si líce jazykom a mlaskol.

,,Čo budeme robiť s tým mega pop-cornom?"

,,Napríklad môžme hľadať dva identické pukance," buchol so smiechom po volante, ,,síce ty, moje hyperaktívne dieťa, by si nemala toľko trpezlivosti, nemýlim sa ?"

,,Čože ?Ja a slovo hyperaktívna v jednej vete ?! Veď som úplnom pokoji. Pozri..." ukázala som rukami na seba a tak trochu som sa cítila, akoby som bola vyzlečená, keď si ma prezeral.

,,Tak prestaň klepať tou nohou," usmial sa položil mi ruku na nohu a mne skoro zabehlo. Je možné, aby ma niekoho dotyk vedel popáliť? Normálne som si musela skontrolovať nohavice, či mi to v nich nenechalo prepálenú dieru v tvare dlane.

Až ku kraju mesta som sa kontrolovala, či nebúcham nohou, neklepem prstami po okne, nepoťahujem zips na mikine do rytmu pesniečiek z rádia. Chcela som mu ukázať, že sa mýli a viem byť v úplnom pokoji. No potom som si všimla, že celú cestu som žužlala šnúrku z kapucne.

Výborne Zoey, môžeš si zatlieskať! Fakt, tvoje podvedomie ti tlieska a vôbec to nie je ironické tlieskanie...

Ále noták, podvedomie, to nemôžeš byť ani chvíľu ticho?!

Do mesta sme prišli o siedmej, takže sa už pomaly stmievalo a ja som potrebovala ísť nutne na WC. Zozačiatku cestu lemovala železničná trať s odstavenými vagónmi.

,,Prespíme v aute a zajtra tu môžeme stráviť celý deň. Kľudne ma môžeš povláčiť po všetkých pamiatkách a ja ti pritom budem môcť frflať pri uchu, platí?" prikývla som hlavou a potom som mu oznámila tú moju nepríjemnejšiu správu.

,,Veď okolo nás je príroda..."

,,Ak si myslíš, že pôjdem niekde za kríky, tak sa mýliš," ukázala som mu výhražne ukazovák a on radšej cúvol. Robí si srandu, alebo čo?! Nech si ma nepraje, ak to povie ešte jedenkrát...

,,Tak potom... Nájdeme napríklad nejaké WC v obchode? No nerátaj, že každý raz pôjdeme hľadať záchody," pozrel sa na mňa, ,,a netvár sa tak." Nasratú si ma chlapec ešte nevidel a ani vidieť nechceš...

Brian zaparkoval blízko nejakých malých potravín na okraji mesta. Mali otvorené ešte pol hodinu. Toto je moja záchrana.

,,Choď sa spýtať na to, čo chceš, ja sa zatiaľ pôjdem popozerať, či tu nenájdem niečo úžitočné," dopovedal a už ho nebolo. Vbehla som medzi police s tovarom a odchytila tam nejakého staršieho chlapca s dredmi a úctihodnou výškou.

,,Sú tu prosím ťa wécka?"

,,Jasné, tam vzadu, tie modré dvere," ukázal mi.

,,Diki," rozbehla som sa no potom som započula, ako na mňa kričí. Otočila som sa so spýtavím výrazom.

,,Nie si ty náhodou to dievča zo správ?"

,,Sorry, ale ja v správach nerobím, musel si si ma s niekým pomýliť," zasmiala som sa nad predstavou seba v saku a dokonalým účesom.

,,Nie, myslel som to, že o tebe dávali reportáž. Myslím, že to bolo o tom, že nejaké dievča s chlapcom utieklo z domu a nikto nevie kde sú, ale pri tebe žiadneho chlapca nevidím, tak to zrejme nie si ty." Asi som na neho zízala s otvorenými ústami. Samozrejme, že to bolo o nás! Hľadajú nás celé spojené štáty a ešte nás nenašli.

,,Hej," zastavil sa pri mne zadychčaný Brian, ktorý ani neviem zkadiaľ vyliezol. Tak toto je v ...

,,Začína to byť zaujímavé," poškrbal sa na brade a potom si prehodil dredy na chrbát. ,,Ste to vy, však?"

,,Ušlo mi niečo?"

,,Hej, boli sme v správach," oznámila som.

,,To je super! Vyhrali sme nobelovku, alebo tak niečo?"

,,Nie, sme celoštátne hľadaný," ako som to povedala, hneď mu poklesli kútiky úst a normálne som mohla počuť, ako sa mu v hlave točia všetky koliečka.

,,Do riti!" zašepkal a predavač sa na nás začal smiať.

,,Nalaďte si večer o ôsmej mestské rádio, budú to tam dávať. Nebojte nikomu to na vás nepoviem. Ja sám som utečenec."

Raketovou rýchlosťou som stihla ísť tam, kde som potrebovala a trielili sme do auta.

,,Zapni rádio!" zakričala som na Briana.

Chvíľu to chrčalo, no potom sa ozval ženský hlas. ,,Pred jedným dňom utiekli dvaja tínedžeri z mesta Augusta. Obaja majú okolo sedemnásť rokov. Dievča sa volá Zoey Clarkk, jej poznávací znak je, že má nerovnaké oči. Chlapec je Brian Daily vysoký asi stoosemdesiat centimetrov. Keby ste o nich mali nejaké informácie, zavolajte prosím na políciu...

,,Daj na to!" nastavil ruku. ,,Sme lepší ako niektorý zločinci. Tých nájdu za dve hodinky a my sme nezvestní až dvadsaťštyri hodín, to je pozitívne, nie?" smial sa, ale mne do smiechu vôbec nebolo. Moji rodičia sa musia blázniť a to ani nehovorím, čo musí o mne a Brianovi kolovať po škole.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila:) Kuknite sa prosím na môj nový príbeh Black and White :D