I Need You, Idiot

the KISS

Táákže v rekordnom čase je tu nová kapitolaa !! Ako som videla v kometoch, tak ste možno čakali riadnu bitku, nemýlili ste sa ale... veď uvidíte, kto tú bitku schytá :)

Využila s chvíľku kým sa môj ,,nápadník" otočil a cúvla som do davu ľudí. Potom som už len videla, ako sa okolo seba bezradne pozerá a hľadá ma. Aj cez všetok môj strach z úchylov a opitých ľudí sa vo mne ozval malý hlások radosti, ktorý natešene výskal a smial sa, na tom, ako som ho tam nechala.

Musím nájsť Briana, to bola moja prvoradá priorita. Druhá bola riadny výplach žalúdku, ako ma tam mohol nechať.

Začala som blúdiť pomedzi ľudí, ktorí sa okolo mňa obšmietali. Kým som sa dostala k okraju tak som bola znechutená zo všetkých tých spotených tiel, ktore sa ma dotkli, alebo sa o mňa nejako šuchli.

Poobzerala som sa na vôkol, ale cez všetky tie postavy nebolo nič vidno. Hľadala som nejaký bar, alebo pult s pitím hocičo.

Čo ak ťa Brian práve v tejto chvíli hľadá ?

Sklapni svedomie, teraz si sa neozvalo práve vhod.

Chytila som sa za spotené čelo a snažila sa zaostriť obraz, ktorý sa mi v diaľke rozmazával.

Obišla som celý dav po jeho obvode a až vtedy som našla stôl, ktorý sa prehýbal pod pohármi a veľkými nádobami s nápojmi rôzneho druhu a všetky vyzerali, že sú zadarmo.

Keď som prebehla očami na druhý koniec dlhého stola našla som tam Briana. Bol mi otočený chrbtom, v ruke držal pohár s rúžovou tekutinou a...

... pri ňom bolo nejaké dievča...

...nejaké divča, čo bolo na ňom nalepené...

V tej chvíli som myslela, že sa rozplačem. Roztrasenými rukami som si zakryla tvár a predýchavala ten strašný obraz, ktorý som mala pred očami. Nakoniec vo mne explodoval hnev a žiaľ. Pár krokmi som bola pri nich. Nadýchla som sa, aby som slzy potlačila do úzadia a zdrapila Briana za rameno.

Hneď ako sa otočil, tak som ho obdarovala dobre miereným ľavým hákom. Tvár skryvil do bolestnej grimasy. Jedna moja časť sa mu chcela ospravedlniť, ale druhá priam volala po tom, aby som mu vrazila ešte jednu. Našťastie som neposlúchla ani jednu a namierila si to rovno k odchodu. Cestou som sa už nestarala o to, že Brian za mnou uteká alebo o ľudí, ktorí na mňa vrhali pohľady súce vrahov. Bolo mi to všetko jedno.

Vyšla som po drevených schodoch, otvorila dvierka nad hlavou a nadýchla sa tohto vzduchu, akoby ten dole bol skazený.

,,Zoey!"

,,Odvez ma domov," odsekla som mu a v mojom hlase mohol počuť jasný tón typu: ani na mňa nehovor ty idiot.

,,Ale ty to nechápeš..." išiel ma chytiť za rameno, no ja som sa bleskovo uhla.

,,Myslím, že to chápem dostatočne! Oblizoval si sa s nejakým dievčaťom, ktoré ani nepoznáš a mňa si tam nechal samú s nejakým úchylom! Toto si si riadne pokašľal ! Je mi totálne ukradnuté, aké budem mať problémy, keď prídem domov, ale proste TU a s TEBOU už nechcem stráviť ani minútu. Vieš čo ?! Je to o nervy, aby som sa pri každom tvojom slove nezačala chichúnať ako šialená pubertiačka, čo pravdepodobne aj som... Alebo, aby som sa ti nejako neprezradila, že sa mi páčiš!" kričala som, zatiaľ čo on stál s otvorenými ústami a díval sa na mňa ako teľa na nové vráta.

,,Tak teraz to už vieš. Tadá! Páčiš sa mi už rok," pleskla som rukami vo vzduchu.

,,Zoey, ale ja som naozaj nechcel..."

,,To ti už teraz nepomôže. A čo si nechcel? Nechcel si ju pobozkať? Žeby ťa znásilnilo o polovicu menšie dievča ?"

,,Nie! Počúvaj ma preboha ! Ja som nepobozkal ju, to ona mňa. Netrvalo to viac ako tri sekundy a snažil som sa ju nejako od seba odlepiť, pretože bola úplne na mol. "

,,To je mi jedno!" vykríkla som a ignorovala všetko, čo mi hovoril, nechcela som ho už ani vidieť. Ako môžem vedieť, že mi neklame? Že hovorí pravdu ? Presne tak, nie som jasnovidec, neviem to !

S dupotom som vyšla z červeného domu s Brianom za pätami. Išla som priamou čiarou k nášmu autu. V tichu sme do neho nasadli. Pozerala som sa výlučne pred seba, no aj tak som periférnym videním zachytila jeho pohľad, ktorý sa mi zapichával do spánkou.

,,Čo teraz?" spýtal sa, ale môj názor už poznal.

,,Pozri, ja ti prisahám, že to bolo nedorozumenie a cítim sa preto zle, pretože som vôbec nevedel o tvojich citoch ku mne. Popravde zo začiatku si sa mi zdala ako fajn dievča, potom som v tebe našiel priateľku a teraz sa na teba pomaly, ale isto, viažem nejakým iným citom. Nedokážam to, čo cítim väčšinou vyjadriť slovami, aj keby som chcel. Dokonca ja sám som v tom mal riadny guláš no zistil som to na malých detailoch, ktoré som pozoroval. Napríklad to, že vždy keď sa usmeješ tak mi to ide vybiť dušu z tela, keď som sa na teba pozrel, pripadala si mi krásna, ale nevedel som ti to povedať. Usmievala si sa na mňa dokonca aj vtedy, keď si mi možno chcela radšej zakrútiť krkom a potom ma utopiť v nabližšej rieke. Nevravím, že som sa do teba šialene zamiloval, ako v tých sladkých románoch, ale chcem ti len povedať to, že keby si zmizla z môjho života a nechcela by si sa so mnou baviť, len ťažko by som sa cez to preniesol, ak by som to vôbec dokázal. Preto ti chcem povedať jedno veľké prepáč, ktoré nemusíš prijať..."

Dúfam, že sa páčila, aj keď možno nebola podľa očakávaní :) Všetkým vám ďakujem za podporu a túto kapitolu by som chcel venovať pár úžasným ľuďom Flusinka, BlawCara, TheDeeDee , muffincek :)