Missing Words [Ukončené]

1.

A je to tu.
Vedieť,že už nikdy neuvidíte,neobjímete a neporozprávate sa s osobou,ktorú máte naozaj radi,je ten najhorší pocit.
Z očí mi nezastaviteľne stekajú slzy a ja neviem čo robiť.
„Zlatko,si v poriadku?" Opýta sa ma rozpačito mama a ja sa z hlboka nadýchnem.
Nechápem,ako sa ma môže spýtať 'si v poriadku' na pohrebe mojej vlastnej sestry.
Nič neodpoviem a posledný krát ju pohladím po líci.
„Počkaj tam hore na mňa"
„Cara!" Okríkne ma mama a všetky pohľady sú zrazu na nás.„Nehovor tak!" povie,tentokrát potichšie.
Hodím po nej jeden naštvaný výraz a odchádzam preč.
„Nikdy na teba nezabudnem.."
To sú moje posledné slová pred tým,ako naozaj odídem.
Sedím v aute a potichu hľadím na svoje nohy.
„Vieme že je to pre teba ťažké..Preto sme sa ti rozhodli pomôcť.."
Oznámi mi otec roztraseným hlasom a prudko zabrzdí.
„Nemám záujem o niečiu pomoc.Zvládnem to aj sama."
Klamem a oni to dobre vedia.
„Rozprávali sme sa so školskou psychologičkou a tá nám sľúbila,že k nej môžeš hocikedy prísť."
Z tváre si odhrniem pramienok vlasov a zatnem päste.
Len kľud Cara.Kľud.O nič nejde.
„Nepôjdem tam."
Obaja si ustarostene vzdychnú a pozrú na mňa.
„Netlačíme na teba.Keď budeš cítiť,že to zo seba potrebuješ dostať von,tak-"
Už nikdy sa nedozviem čo malo nasledovať za slovom tak,pretože som ich prerušila.
„Nepotrebujem zo seba dostať nič."
Odopnem si pás a vystúpim z auta.
Odomknem vchodové dvere a vstúpim do domu.
Pomaly prekonávam schody až kým sa nedostanem na druhé poschodie ku svojej izbe.
Zvalím sa na posteľ a tvár ponorím do vankúša.
Už teraz viem,že to nezvládnem.
Všetko je to moja vina.Keby som sa nesprávala ako malé dieťa,mohla byť stále medzi nami.
Ešte hodinu ležím bez pohnutia v tej istej polohe a premýšľam nad tým,aké to asi bude teraz.
To ONA ma vždy podporovala v tom,čo ma bavilo.
ONA ma utešovala a rozveseľovala v najhorších chvíľach.
ONA bola tá,čo pri mne vždy stála a nikdy ma nezradila.Mohla som jej povedať i to najtajnejšie tajomstvo pretože som vedela,že ho nikomu nikdy neprezradí.
ONA..bola mojou staršou sestrou.Druhou mamou.Najlepšou kamarátkou..
Život bez tak úžasnej osoby si proste predstaviť nedokážem.
3:00
Budím sa zo sna celá prepotená a uplakaná.
Nenávidím spánok.Každú jednu noc sa mi dookola opakuje ten istý sen a ja netuším čo by mohol znamenať..
Stojím v ňom na okraji starého mosta a hľadím na mesto podo mnou.
Všade je chaos a oheň.
Nedokážem sa nadýchnuť a mám pocit,akoby zo mňa niečo vysávalo dušu.V tom ma zo zadu niekto sotí a ja padám dolu.
V tomto momente sa vždy preberiem.
Dezorientovane sa obzriem po celej izbe a zasvietim nočnú lampu.
Moje nohy dopadnú na studenú podlahu.
V kuchyni si naberiem pohár studenej vody a zapijem ňou tabletku na bolesť hlavy.
„Už zase?"
Ozve sa spoza mňa mama.Trhne ma.
Bez slova prikývnem a ona si ma k sebe pritiahne.
Pohladí ma po vlasoch a zaborí do nich nos.
„Časom to prejde,neboj"
Povie a ja zavrem oči.Snažím sa zadržať slzy,no je to nemožné.
„Mami?"
Pozrie sa na mňa a jemne sa usmeje.
„Ľúbim ťa"
Ako sa vám páči prvá časť? :)