Missing Words [Ukončené]

2.

Ráno.
S nechuťou vstávam a pretieram si oči.
Zo skrine si vyberiem čisté spodné prádlo,kraťase a tričko.
Keď som prezlečená,umytá a učesaná,schádzam dolu po schodoch a mierim si to do kuchyne.
„Dobré ráno" Letmo pozdravím rodičov a podídem bližšie k chladničke.Vyberiem z nej jahodový jogurt a prisadnem si k stolu.
„Ako si sa vyspala?" pýta sa ma otec a mama sa mu snaží vysvetliť,že jeho otázka je nevhodná.
Napriek tomu mu odpovedám,v celku kľudným hlasom.
„Dobre.Ak dovolíte,naraňajkujem sa v izbe."
Pri odchode začujem útržok z ich rozhovoru.
„Neviem ako to zvládneme.."
„Pokoj.Potrebuje iba čas."
Áno.To je momentálne všetko čo potrebujem.
16:00
Celý deň iba ležím a čítam si.Prestáva ma to baviť,a tak sa rozhodnem,že sa pôjdem prejsť.
Neviem kde,no tu už to dlhšie nevydržím.
Prehodím cez seba károvanú košeľu a opatrne vychádzam zo svojho „bunkru".
„Kde si sa vybrala?" vybafne na mňa mama.
„Idem si prevetrať hlavu.Nebudem dlho."
Poviem,dám jej pusu na líčko a zavrem za sebou dvere.
Kráčam po mokrom chodníku a stúpam do každej kaluže,ktorá sa mi objaví v ceste.
Opäť sa rozprší,no ja nezastavujem a pokojným krokom pokračujem ďalej a ďalej.
Od doby kedy Mia zomrela,dážd milujem.
Moje slzy sa vtedy strácajú v miliónoch maličkým dažďových kvapkách.
Prechádzam okolo starého,polorozpadnutého mostu.
Oprem sa oň a hľadím dolu.
No tak Cara.Stačí tak málo a..
Nie! Zastavím svoj mozog a snažím sa zabudnúť na poslednú myšlienku,ktorá sa v ňom zrodila.
Nemôžem sa zabiť.
Keď už nie kôli mne,tak kôli rodičom.Dve smrti dcér v priebehu jedného mesiaca by nepredýchali.Tým som si istá.
„Je to tu tak pokojné,však?"
Ozve sa niekto vedľa mňa a mňa trhne.
Chvíľu si premerievam pohľadom chalana stáceho pár milimetrov odo mňa,a potom poviem:
„Bolo.Kým si sem nedošiel ty."
Pozrie sa na mňa a uškrnie sa.
„Chodievam sem vždy,keď mám náladu pod psa.Perfektne sa tu premýšľa.Ešte som ťa tu nikdy nevidel.Prišla si si vychutnať to ticho,alebo je v tom aj niečo iné?" Spytuje sa a ja len tak stojím a vraštím obočie.
„Tak? Počúvam ťa" usmeje sa.
„Prečo ťa to zaujíma?"
„V podstate som chcel iba nadviazať konverzáciu.Ako sa voláš?"
Panebože.Otravnejšieho človeka som snáď ešte nestretla.
Hovorím si,že ma možno nechá na pokoji ak odpoviem,no mýlim sa.
„Cara"
Podíde bližšie a podá mi ruku.
„Michael"
Žmurkne na mňa a ja okamžite odvrátim zrak.
„Fajn.Takže zoznámenie máme za sebou,môžeme sa rozlúčiť.Zbohom"
Kráčam preč,no on na mňa stále kričí.
„Ehm..tak ahoj..S-snáď sa ešte uvidíme!"
To vieš že nie..
Prepáčte že pridávam časť tak neskoro,ale nebol čas na písanie.Musela som sa učiť a ták..Veď to poznáte :) Dúfam že mi to odpustíte❤