Missing Words [Ukončené]

35.

Mike
Sedel som za kuchynským stolom keď v tom mi zazvonil telefón.
„Áno?“ ozvem sa.
„Ahoj Michael.Dáš mi Caru?“
Tejto vete som nerozumel.Pred dvomi hodinami som sa s ňou predca rozlúčil.
„Ehm..Prepáčte ale asi vám nerozumiem.Cara už išla dávno domov.“
„No..tu určite nebola..Si si istý že nešla niekde inde?“
A v tom mi to doplo.V hlave som si premietol celý náš rozhovor a nenapadlo mi nič iné ako..Bože.Musím niečo urobiť inak to nemusí skončiť dobre.
„Michael? Michael si tam?“
Jej mame už neodpovedám a v tichosti ruším hovor.Nesmiem strácať čas.Teraz určite nie.

Bežím ako o život obzerajúc sa na každé jedno miesto okolo mňa.
Mám pocit že čoskoro vypľujem svoje pľúca,no nevzdávam to.Musím ju nájsť.

Už v naozajstnom zúfalstve sa snažím spomenúť na čo i len jednu jedinú vec,ktorá by ma k nej priviedla.
Vylúčil som všetky myšlienky ktoré mi prišli na um.Vlastne..
Bez akého koľvek zaváhania sa postavím na nohy a rozutekám sa na miesto,kde som jej vyznal lásku.Toto miesto je moja posledná nádej..

Je presne 21:04..Som vyčerpaný a unavený,no pomyslenie na to,že niekde v tej tme je Cara a potrebuje moju pomoc,ma posúva vpred.
Vydrž to! Už len kúsok..

Som tu.Rozhliadam sa po okolí no nikde ju nevidím.Ale..To predca nie je možné! Cítim že tu je.Neviem ako,ale proste to cítim!
Ešte raz si to tu prezriem a..
„Kurva!!“ rozbehnem sa ku kríku a do očí sa mi vtisnú slzy.
„Kurva.Kurva,kurva,kurva!!!!“ Kričím,tento krát už pomedzi nezastaviteľný plač.
Našiel som ju.Našiel som ju ležať vo vlastných zvratkoch,pričom sa popri nej povaľovali obali od rôznych tabletiek.
S roztrasenými rukami vytiahnem mobil a volám záchranku.

Spoločne s jej rodičmi sedím v čakárni a netrpezlivo pozorujem dvere do ambulancie.Keď  sa konečne otvoria,okamžite sa postavím a s malou dušičkou sa pozriem na doktora.
„Je mi to ľúto..“ povie sklesnuto a ja privrem oči.
„Preboha“ šepne jej mama a spustí hysterický plač,podobne ako ja.Je mi jej ľúto.Aj jej otca.V priebehu niekoľkých mesiacov prišli o obe dcéry..Musí to byť pre nich hrozne ťažké..
Zošuchnem sa po stene a tvár vložím do svojich dlaní.
„Všetko je to moja chyba.Keby som ju nepodviedol,všetko je v poriadku.“ poviem si sám pre seba,no oni ma očividne započuli a upriamili na mňa svoje zarmútené,nechápavé pohľady.
„Čože? Čo si to povedal?! To urobila kôli t-tebe?!“ okríkne ma naštvane jej otec a ja rýchlo vstanem.
„J-ja-“
„Ty hajzel..Ako si mohol?!“
„Všetko to bolo inak-“
„Vypadni.Vypadni odtiaľto! Už ťa nechcem nikdy vidieť.“
„Aspoň ma vypočujte..“
„Nie“ zasmeje sa ironicky. „Len kôli tebe som prišiel o svoju malú princeznú a to ti nikdy neodpustím..“
„Ch-chápem..Len chcem aby ste vedeli,že som ju naozaj milova-“
„Nevidíš čo si spôsobil? Odíď prosím..“ vstúpy do rozhovoru aj jej mama a tak pochopím,že tu naozaj nemám čo robiť.Bez ďalších slov odchádzam z nemocnice a mierim si to k Mel,ktorej sa napon vyplačem na rameno a na pár dní sa u nej zložím..

Je to tu.
Pohreb.
Stojím pred svojim zrkadlom,v svojej izbe,obklopený ľuďmi,ktorý ma majú radi aj napriek tomu,čo sa stalo.
„Zvládneš to?“ opatrne sa ma opýta Melissa a ja iba prikývnem,
Od tej tragickej udalosti som sa uzavrel do seba a odmietal sa s hocikým kontaktovať.Vlastne ani nechápem prečo ich sem mama zavolala.Pohľad na šťastný pár ma má akože čo? Rozveseliť? Bože.
„Mike..“ objíme ma „Sme s tebou.“
Neodpovedám ani na to nijako nereagujem.Týchto súcitných rečí mám už pokrk.
„Fajn.Rozumiem..Už by sme mali ísť..“

„Si si istý-“
„Dajte mi pokoj!“ odvetím bezducho a pristúpim bližšie k truhle.
Stále je tak krásna ako keď som ju videl poprvý krát.Nakloním sa k nej a pohladím ju.
„Neviem prečo si sa takto rozhodla ale..Bolo to tvoje rozhodnutie a mne už neostáva nič iné ako ho rešpektovať.
Spomínam si na naše prvé stretnutie..Akoby to bolo včera.Netrvalo ani minútu a bol som do teba úplný blázon.
A tak to aj ostalo.Moja láska k tebe je stále tak isto silná a nič ma nepresvedčí o opaku.Milujem ťa a je mi ľúto že som ti tieto slová už nestihol povedať..Mrzí ma to.Mrzí ma všetko čo som ti urobil,no čas bohužial vrátiť neviem.Ver mi že keby som to dokázal,bez zaváhania ho vrátim.“ utriem si slzy „MILUJEM ŤA najviac na svete.Už navždy budeš v mojom srdci či sa ti to páči alebo nie..“
„To bolo krásne..“ započujem za sebou zrazu niečí hlas a tak sa otočím.Pretrem si oči a uistím sa či dobre vidím.Naozaj predo mnou stoja jej rodičia?
„Len som povedal ako to cítim..Nič viac.A-asi by som mal ísť.Dovide-“
„Počkaj!“ zastavia ma a tak sa ani len nepohnem.
„Prepáč nám to.Trochu sme to prehnali,ale skús nás pochopiť.Nie je to pre nás ľahké..“
„Chápem vás.Máte plné právo hnevať sa na mňa.Nezazlievam vám to“
„Chceli by sme sa ti poďakovať aspoň za to že si nám ju našiel.“
„Za toto mi vážne neďakujte.“
„Na“ podajú mi zarámovanú fotku mňa a Cary „Myslíme že toto patrí tebe..“
Pozerám sa na ňu a nedokážem uveriť svojim očiam.Tá fotka je z dňa kedy sme sa dali oficiálne dokopy.Nemal som tušenia že si ju vytlačila a zarámovala..Zahrialo ma to pri srdci.
Pri pohľade na ňu sa mi vybavujú všetky naše spoločné zážitky.Či už dobré,alebo zlé..Všetky dni strávené s ňou boli tými najlepšími.
Od momentu kedy sme sa dali do reči sa mi neprihodilo nič krajšie.
Teraz mi neostáva už nič iné,len jej povedať posledné zbohom a na nejakú dobu ju opustiť..
„Počkaj tam na mňa.A keby aj nie..Vieš že ja si ťa nájdem všade.Zbohom Cara.“

Lááásky moje ja chcem plakať :( Prečo som to musela ja krava ukončiť takto smutne? Ach..
No nič.Náš život ide ďalej :)
Chcem sa vám všetkým hrozne moc poďakovať za vašu podporu či už išlo o ★ alebo komentáre..Najviac ma tešilo keď ste mi napísali že sa vám príbeh páči❤ Je to neopísateľný pocit proste..
Naozaj vám nesmierne ĎAKUJEM!!!❤❤❤❤❤
Ste úplne najviac úžasný čitatelia^^
Už mi však pomaly ale isto dochádzajú slová a tak vám chcem na záver iba oznámiť,že som sa pustila do písania niečoho nového (tento krát s Ashom ako hlavnou postavou) a prvá časť je už publikovaná :) Takže ak máte záujem,môžte sa na ňu ísť mrknúť,budem len rada❤❤❤
Nuž a toto je už naozaj všetko..Máájte sa krásne mám vás rada!