Missing Words [Ukončené]

9.

Už pól hodinu len tak sedíme a ja sa snažím vysvetliť mu všetko od začiatku.
„Cara vieš že mi to nemusíš hovoriť" povie tichým hlasom a ja si utriem oči.
„Máš pravdu.Ale ja musím.Musím to zo seba dostať."
Opatrne sa usmial a nadvihol obočie.
V tej chvíli som mala pocit,že mu môžem povedať úplne všetko.
Bolo to zvláštne.
„Stalo sa to v deň mojich narodenín.Išli sme na párty k jednému chalanovi zo školy.'Trošku' viac som si vypila a správala som sa ako totálna krava a chudera zároveň.Začala som sa lepiť po jej frajerovi.Nerada na seba upútavala pozornosť,takže to neriešila medzi ostatnými a počkala si kým budeme osamote.
Cestou domov sme sa aute pohádali tak,ako ešte nikdy.
Kričala a vyčítala mi to.
Už som to nemohla počúvať a vyslovila som niečo,čo si nikdy neodpustím..
Aj tak ťa nikdy nemiloval.Bola si preňho iba hračka.Nič viac!
Zvyšok času sme spolu neprehovorili.
Vyložila ma pred domom no ona z auta nevystúpila.
Rodičia už spali a tak ani nevedeli že nie je vo svojej izbe.
Ráno ma prebudil hlas policajta a plač rodičov.Okamžite som vybehla z postele a bežala do kuchyne.
Všetci na mňa upriamili pohľad a mama sa rozplakala ešte viac.
Jeden z policajtov mi oznámil,že moja sestra havarovala a neprežila to." Vzdychla som si a prižmúrila oči.
„Nechcela som tomu uveriť.Búchala som do hrude policajta a revala som.Nedokázala som urobiť nič iné.Uvedomiť si,že za smrť vlastnej sestry môžeš ty,je tá najhoršia vec aká sa ti môže stať."
Nič nepovedal.
Namiesto toho ma objal,no..Ihneď sa odtiahol.
„Viem že povedať To mi je ľúto ti nijak nepomôže." začne.„Pozri.Musí to byť pre teba ťažké,ale..Čo sa malo stať,stalo sa.Minulosť neovplyvníš a nevrátiš ju späť.Je to život."
„Ako môž-..Ďakujem."
Poviem a objímem ho.Kto by povedal že ho dnes dobrovoľne objímem? Správne! Nik.
„Si jediný človek ktorí mi to povedal tak,ako to je.Narovinu.Žiadne báchorky o tom že to nie je moja vina a bla bla bla.Asi na teba budem musieť zmeniť názor." Zasmejem sa on mi utrie slzy.
„Neplač.Nepristane ti to."
Chcem niečo povedať,no v tom sa rozletia dvere.
„Michael! Ideme domov."
„Ešte chvíľu mam-"
„Makáme.Je veľa hodín.Rozlúčte sa a príď dole.Čakám ťa"
Keď jeho mama odíde,prehrabne si vlasy a postaví sa.
„Tak asi..No..Ahoj"
Chvíľu ešte stojí pred dverami a pozerá sa na mňa.
Keď schádza dolu schodmi,tlmeným hlasom naňho zakričím:
„Ehm..Snáď sa čoskoro uvidíme"
Tvár sa mu rozžiari a široko sa usmeje.
Nič nepovie a letmo kývne hlavou.
Panebože.
Mne asi preskočilo.
Nová časť^^ Snáď sa páčila :))