Missing Words [Ukončené]

10.

Stojím pri hrobe mojej sestry a hľadím na náhrobný kameň.
1997-2016
Je mi do plaču.
„Ahoj" ozve sa za mnou známy hlas.
„Mike? Č-čo tu robíš?"
V ruke drží kvety a jeho oči sú celé červené.Neodpovie,len sa zahľadí na jeden z mnoha hrobov.Odvrátim od neho zrak a v strachu niečo povedať ostanem ticho.
Snažím sa nevšímať si ho,no nejde to.Kľačí tam a zapaľuje sviečku.
Všimne si že sa naňho neprestajne pozerám a tak roztraseným hlasom povie:
„Presne pred rokom mi umrel otec.."
Keď to vysloví,prejde mnou mráz.Súcitne sa naňho pozriem,vstanem a bez váhania ho objímem.
„T-to mi je ľú-" nedokončím,pretože ma preruší.
„Nepotrebujem aby ma niekto ľutoval!" zkríkne a v zápätí na to si vzdychne.„Prepáč.."
Jemne sa usmejem a potľapkám ho po ramene.
„To nič."
Chvíľu tam len tak v tichosti stojíme,keď v tom mi navrhne,či by sme sa nešli prejsť.
„Prečo nie"
Pri odchode sa zhlboka nadýchneme a naraz vysovíme:
„Ahoj" (čo patrí zosnulím..)
Na stotinu sa pozrieme do očí toho druhého.

Kráčame po maličkom chodníku,na ktorý sa ledva zmestíme.
„Tak..Kde ideme?"
„Som hladný..Pizza?"
Uchechtneme sa a zmeníme smer našej cesty.

„Akú si dáš?" zdivne na mňa pohľad.
„Hawai?"
„Dobrý výber" žmurkne „Dva krát Hawai" Objedná a začne vyberať peňaženku.To isté však urobím aj ja.
„Schovaj to" prikáže mi no ja nesúhlasne kývnem hlavou.
„Nie,ja si to zaplatím"
„V žiadnom prípade.Asi si nepochopila že to bolo pozvanie"
Pretočím očami a bez ďalších zbytočných slov odpochodujem k najbližšiemu voľnému stolu.
O čosi neskôr sa ku mne dovalil aj Mike s kofolou v ruke.
„Nevedel som čo piješ tak..Toto je istotka"
Prisadne si a prehrabne vlasy.
Kým nám donesú pizzu,rozprávame sa ako najlepší kamaráti ktorí sa sto rokov nevideli.
„Nech sa páči" povie čašníčka a položí ich pred nás.
„Bože" začnem sa smiať.
„Čo je?"
„Si nechutný,vieš o tom?"
„Ja?" vyvalí na mňa oči s plými ústami.To ma rozosmeje ešte viac.
„Prasa"
Pošle mi vzdušnú pusu.Neviem prečo,ale cítim že sa začínam červenať.
„Hovorí tá,čo je červená ako paradajka!" uškrnie sa a v tú chvíľu mám chuť prepadnúť sa pod zem.

„Už by som mala ísť domov"
Vytiahne mobil a skontroluje čas.
„Naozaj?" nadvihne obočie „Je len osem.." Neviem čo urobiť a tak sa ho spýtam tú najhoršiu otázku aká ma len mohla napadnúť.
„Prečo si mi o tom nepovedal?"
Zarazí sa.
„...O tom že je osem?"
„O tom že tvoj otec..veď vieš"
Zastane a vtedy si uvedomím čo som práve povedala.
„Povedzme že to nie je vec o ktorej mám potrebu niekomu povedať.Je to dosť osobné a.." zlomí sa mu hlas no snaží sa zachovať kľud „Moc si vážim že ty si sa mi zdôverila,ale ja to proste nedokážem.Nedokážem o niečom takom začať viesť rozhovor.Snáď to chápeš.."
Na znak súhlasu nadvihnem oba kútiky úst.
„Ver mi že ťa chápem viac ako si vieš predstaviť"
Nič nepovie a pevne ma objíme.
Cítim niečo čo neviem vysvetliť.Pocit bezpečia? Nie..Je to niečo iné.Určite.No zatiaľ neviem čo.
Zrazu nechápem čo som proti nemu zo začiatku mala.Je úžasný.
Úžasný ako kamarát samozrejme.
Keď sa od seba odtiahneme,široko sa usmeje.
„Raz ti o tom určite poviem."
Nová časť :) Hrozne ma mrzí že časti vychádzajú tak nepravidelne no je leto a tak..No nejdem sa na nič vyhovárať.Proste som leňochod -.- Snáď aspoň vidoeť nejaké zlepšenie teda ak nejaké vôbec nastalo :D
Mám vás rada^^