Missing Words [Ukončené]

20.

Skôr ako stihnem niečo povedať,predbehne ma.
„Nič nehovor! J-ja..Len som sa ti chcel ospravedlniť za včerajšok.Bola to blbosť.Mal som pocit že cítiš voči mne to isté,ako ja k tebe,no..Zabudnime na to.Tvárme sa,že sa nič nestalo,pretože tak to bude najlepšie.“
Povedal tichým hlasom so zrakom namiereným priamo na mňa.
Úplne som onemela a nevedela zareagovať na jeho slová.
„Tak?“ Vytrhol ma z myšlienok svojim prenikavým hlasom.
„Mike“ vzdychla som si. „Na včerajšok nezabudnem ani keby som veľmi chcela.Bol to jeden z najkrajších okamihov v mojom živote a preto sa nedokážem tváriť že sa nič nestalo..“
Zarazene na mňa hľadí a začínam pochybovať o tom,či vôbec dýcha.
Čo sa týka mňa,slzy mám na krajíčku no toto naozaj nie je vhodná situácia na plač.Bola som to predca ja kto nám dvom nechcel dať šancu.
„Ešte nikdy som nestretla chalana ako si ty.To ako sa ku mne správaš a ochranuješ ma..Nebudem ti klamať v tom,že k tebe nič necít-“
„Prepáč,“ preruší ma „ale nechápem ťa.Včera si neprejavila žiaden záujem a dnes hovoríš toto? Nechceš si to všetko v hlave ešte raz zrovnať? Aj ja som len človek a ničí ma to.“ Skríkol a mnou trhlo.Vyzeral naštvane,no zároveň zarmútene.
Ešte som ho nikdy takého nevidela.
Vždy bol pre mňa len vysmiaty,zábavný,dobre naladený Mike.Keď si to tak vezmem..Vlastne som mala pravdu.Nepoznám ho.
Vidím v ňom len to,čo chcem vidieť.
„Mal by si ísť.“
Ešte pár sekúnd hľadí do mojich lesklých očí, až nakoniec prikývne a otočí sa mi chrbtom.
Viac nepovie.Mlčí presne tak,ako ja a napokon odíde.

Po dlhom čase sa mi opäť sníva moja nočná mora..Tento krát je to však iné.
Stojím na rovnakom mieste ako obyčajne,no nie som tam sama.
Kúsok odo mňa stojí Mike.
„Čo tu robíš?“ prihováram sa mu,no neodpovedá.Podídem k nemu bližšie a opýtam sa „Hej,počuješ ma?“
Nič.Žiadna reakcia.
Síce som z toho zmätená,ďalej to neriešim.Zahľadím sa na zem pod nami.Celá tá atmosféra vo mne vytvára pocit smútku.
„Vidíš ju? Je všade.“ ozve sa zrazu.
„Koho?“
„Bolesť.“ Hneď na to sa mi otočí tvárov tvár.Jeho oči sú červené a tvár krvavá.Zdesím sa a v panike ho chytím za ruku.Je tak studená..
„Čo sa to s tebou stalo? Toto nie si ty!“ Vykríknem a hystericky sa rozplačem.
„Často krát nevidíme ľudí takých,aký v skutočnosti sú.Môj život ovplyvňujú životy druhých.Nežijem sám v sebe.Žijem vo svojom tieni.“

A v tom sa zobudím.Plačem a tvár vkladám do svojich  dlaní.Bolo to tak živé a desivé..

Nová časť^^ Tak trochu creepy koniec,čo poviete? :D