Ležal som v posteli celý bez seba s nervami na pokraji, ruku som mal ponorenú vo vlasoch, akoby mi to malo pomôcť dostať nejaký nápad. Dvere na balkón boli dokorán, dnu prúdil vzduch, no mne chýbal ten známy zvuk, ktorý sa tu ozýval ešte nedávno. Hlasy čiernych vrán. Stále sa neukázali, ani jedna sa nevrátila a ja som sa bál, že sú preč nadobro. Rovnako ako Lil.
To ticho som nezniesol. Vyskočil som na rovné nohy a zbehol dolu. Victor sedel v kresle a študoval ten starý zväzok rituálov. Vytrhol som mu ho z ruky a sadol si na gauč.
"Čo robíš?" Rozhodil rukami s nahnevanou grimasou v tvári.
"Ešte si nič nenašiel? Nemôžem len tak sedieť a nič nerobiť. Zošaliem z toho. Ako dlho ich asi Orrin zdrží?"
"Zatiaľ nič. Neviem, ako sa vôbec chcú dostať k nám. Museli by..." Zastavil sa uprostred vety a ja som sa mohol len domnievať, na čo myslí.
"Museli by čo?" Spýtal som sa ho zvedavo a odvrátil som oči od knihy k nemu.
"Dostali sme sa hore vďaka tým fľaštičkám. Ja som ich mal od Lil alebo Orrina a oni od..." Znova sa zasekol a mne už naozaj dochádzala trpezlivosť. Bol som podráždený a posledné čo som potreboval, bolo dostávať nedokončené odpovede.
"Od koho? Do čerta, Victor, vysyp to! Lezie to z teba ako z chlpatej deky!"
"Od Forcasa. Ale kto vie, či to besnenie prežil. Každopádne bez jeho nápojov sa hore nedostanú. Ibaže by vedeli o niečom, čo mne ušlo. Pokým sú dolu, nemáme sa čoho báť nie?" Mihol som pohľadom do knihy a znova ho zdvihol k nemu. Neupokojil ma, ani zďaleka. Skôr naopak.
"My sa nemáme čoho báť. Máš pravdu. Ale čo Lil?" Neodpovedal. Zdvihol sa a vzdialil, zatiaľ čo ja som sa zapozeral na stranu predo mnou a po jej preskúmaní som otočil list na ďalší. Nič. Tieto zaklínadlá boli k ničomu. Nijaké z nich by mi nepomohlo ju nájsť. Prehľadal som jednu stranu za druhou, prsty sa mi triasli, mračil som sa. Takto to nemohlo skončiť. Nemohli ju dostať. Nie pokiaľ som tu.
Napadlo ma premiestniť sa za mesto, potom ďalší kus a volať jej meno. Ale malo by to zmysel? Vysilil by som sa a zrejme by sa mi aj tak neozvala, pokiaľ by som ju priamo niekde neuvidel. Netušil som však ktorým smerom šla, takže to bolo beznádejné a zbytočné.
"Máš niečo?" Ozval sa zrazu vo dverách hlas a ja som sa mierne strhol, pretože som zabudol, že tu nie som sám.
"Nič." Vyslovil som tak potichu, že som to sotva sám počul.
"Čože?" Oslovila ma znova, pretože mi nerozumela. Jej tón hlasu sa mi zavŕtal do hlavy ako žeravý uhlík a rozdúchal ten oheň, ktorý som doteraz tlmil.
"Nič! Nemáme vôbec nič. Je to v hajzli. Úplne. Môžme jej kopať hrob!" Skríkol som, zavrel knihu v mojich rukách a šmaril ju ku krbu. Náraz o stenu bol dosť silný na to, aby prehnitý obal povolil a listy sa rozsypali po zemi ako keď na jeseň opadávajú zo stromov. Na podlahe sa zožltnuté strany poukladali do nerovnomerných obrazcov a ja som mal chuť všetky ich zozbierať a hodiť do krbu, kam som s nimi aj pôvodne mieril.
"Oliver, upokoj sa. Určite na niečo prídeme." Snažil sa ma upokojiť, čo by som práve od nej nečakal. Ona bola ten tip, ktorý by mi mal teraz rozprávať, že Lil už je zrejme dávno mŕtva a čaká to aj nás.
"Kam sa podel tvoj pesimizmus, hm?" Pristúpil som k nej a nahodil ironickú grimasu.
"Už ju dostali a určite idú po nás. Toto nedopadne dobre! Beriem nohy na plecia, robte si čo chcete." Napodobnil som ženský hlas a zadíval sa na ňu.
