Stáli sme v malom kruhu pred oltárom. Držali sme sa za ruky, po mojej pravici stál Oli, z druhej strany Cam a oproti mne Brea. Stisla som Olimu ruku vo svojej dlani a on sa na mňa povzbudivo usmial. Ako vždy mi chcel dodať odvahu, no mne to veľmi nepomáhalo. Bála som sa a netušila, čo mám čakať.
"Ako presne to mám urobiť? Brea? Nevnímaš niečo? Nevidíš ich? Ako na nich mám prehovoriť?" Pozrela som na ňu bezradne a ona len nadvihla obočie a kývla hlavou vedľa.
"To sa spýtaj tuto Amora. On je s nimi kamarát." Náš mladý anjel jej venoval urazený pohľad a upriamil pozornosť na mňa.
"Cam?" Oslovila som ho opatrne.
"Len zatvor oči. Príde to samé." Takú radu som nečakala a rozhodne som ani nemala pocit, že by mi k niečomu pomohla. Dívala som sa na neho, či to myslí vážne, ale keď nič nedodal, pochopila som, že to bolo naozaj všetko. Nadýchla som sa teda a zavrela oči. Svet mi zahalila tma, zostal len slabý lúč svetla, ktorý mi zostal na sietnici. Aj ten ale o chvíľu vytratil a ja som sa ocitla v úplnej ničote. Trvalo to pár sekúnd, kým som sa opäť nadýchla. Pocítila som, ako mi Oliver stlačil ruku a vtedy som v nej ucítila jemné brnenie. Z tmy sa vynoril lúč svetla. Kdesi v diaľke žiarilo malé svetielko, na míle vzdialené odo mňa. Prižmúrila som oči ešte viac, myseľ sa mi vyčistila a ja som myslela len na kontakt s vyššími bytosťami.
"Potrebujeme pomoc! Serafína volá o pomoc! Prosím!" Pomyslela som si, akoby som v duchu volala k ďalekému priateľovi. Zrazu som pocítila prudký náraz do hrudi. Obrovský neviditeľný kameň ma tlačil preč od všetkého. Pevne som držala svojich spoločníkov za ruky a za žiadnu cenu sa nehodlala pustiť, hoci ma tá sila ťahala, tisla moje telo dozadu. Zaprela som sa nohami, pevne zostala stáť. Tušila som, že ten nápor musím vydržať. Vietor mi začal viať do vlasov a postupne silnel. Ocitla som sa vo víchrici, ktorá ma chcela uniesť z tohto miesta ale ja som sa nedala. Svetlo v tme, to bolo jediné, čo som videla. Bod v diaľke sa ale zväčšoval. Niečo sa ku mne plazilo. Keď už to bolo v dostatočnej blízkosti, všimla som si, že je to povraz. Tenké lanko vysielalo okolo seba žiarivú auru. Doplazilo sa ku mne ako had a ja som sa zohla, aby som ho zdvihla. Vietor udrel ešte silnejšie, neviditeľné ruky mi bránili v pohybe. Napriek tomu som sa načiahla po lane a vystierala prsty, aby som sa ho konečne dotkla. Na rukách sa mi zjavili čierne stopy po niečích dlaniach. Niekto ma držal za zápästie a spaľoval mi kožu, aby som sa predsa len od toho svietiaceho povrazu vzdialila. Neurobila som to. Cítila som, že musím vydržať. Potom som si spomenula na to, čo vravel Lucifer. "Neboj sa použiť svoju silu!"
V ten moment som napriek bolesti, ktorá sa mi šírila na hrudi a popáleninám, ktoré mi rozožierali kožu na zápästiach, rozprestrela svoje krídla. Padla som na kolená, kričala som od tlaku, bolesti a múk, ktoré ma stálo udržať moje perute rozprestreté. Zamávala som nimi niekoľkokrát a vôkol mňa sa začal víriť čierny prach. Vietor v mojich vlasoch poľavoval. Stále som cítila Oliho a Camove dlane vo svojich, ale tu som bola sama. Ruky som mala voľné a tak som sa vzoprela tej sile, ktorá mi bránila a konečne som uchopila povraz do dlane. V ten moment všetko ustalo. Otvorila som oči, ležala som na zemi opretá o Oliho. Pozrela som mu do tváre a on sa na mňa zhrozene díval.
"Čo sa stalo? Kričala si, úplne vrieskala ale nič sa ti nestalo. Nemáš ani škrabanec, ani nekrvácaš. Čo si videla?" Sadla som si a prešla si rukou po zápästí. Po čiernom zhorenom mäse ani stopa! Uprela som znova oči na Olivera a chytila ho za ruku, aby mi pomohol vstať.
"Bola som v tme, plazil sa ku mne akýsi povraz. Chcela som ho zdvihnúť a vtedy ma začalo neskutočne bolieť v hrudi. A na zápästiach ma pálili čiesi ruky. Preto som kričala. Nakoniec som to lano ale zdvihla a potom som sa prebrala. Netuším, čo to malo znamenať." Hľadela som na neho zmätene a potom sme sa obaja porozhliadli po kostole. Nič. Všetko bolo rovnaké.
