"Stále si myslím, že to je samovražda!" Ozval sa za mojím chrbtom Lucifer a jeho nadávanie nasledoval hlas zúfalého kňaza.
"Bože, ochraňuj nás od zlého!" Zalamoval rukami a obzeral sa po nás so strachom a podozrením. Nad hlavami sa nám zatiahla tma, len ťažko som rozoznával obrysy vrán na oblohe.
"Čoskoro ich vôbec nebude vidieť, čo spravíme potom? Pamätáš si tú cestu? Nájdeš ju aj po tme?" Vyzvedal Victor upierajúc oči k nebu. Chcel som ich upokojiť, snažil som sa vybaviť si v hlave les, cestu, všetko, čo mi vrany ukázali. No nedarilo sa mi to tak, ako by som chcel. Nebol som si istý, či ideme správne. Musel som sa spoliehať na ne, tie vtáky boli jediné vodítko, ktoré ma mohlo priviesť k Lil. No aj napriek mojej vôli upokojiť mojich spoločníkov, som musel vyjsť s pravdou von.
"Nie. Sotva ich v tej tme rozoznám a cestu sám nenájdem. Mesiac sa schoval, nemám šancu ich vidieť. Budeme musieť zastaviť a počkať do rána, aby sme sa nestratili." Nerád som to priznával, ale bolo to tak. Od každej minúty závisel Lilin život ale ja som inú možnosť nemal. Nech by som akokoľvek upieral oči k oblohe, nevidel som našich sprievodcov tak jasne, ako som potreboval.
"Tak čo? Zložíme sa a ráno budeme pokračovať?" Nechcel som toto rozhodnutie urobiť, ale všetci sme boli unavení a naozaj nebolo vidieť na krok.
"Asi....asi áno. Takto ďaleko nezájdeme." Lucifer, sotva ma začul, sa zvalil na zem a podložil si hlavu rukou, akoby mal o sekundu zaspať. Angela ma chápavo chytila za rameno a sadla si k najbližšiemu stromu. Victor sa posadil k nej, Brea zostala kúsok ďalej s naším kňazom a Cam sa ponevieral okolo nej, ako vždy. Hoci som nechcel, aj ja som si napokon sadol a oprel hlavu o strom. Zažmúril som oči, možno na pár hodín, netuším koľko presne to bolo. Prebral som sa na to, ako mnou môj brat triasol.
"Oliver! Oli, pozri sa!" Jeho tón bol naliehavý a zjavne ho niečo veľmi zaujalo. Nechápavo som najprv hľadel do jeho tváre a potom som otočil tú svoju smerom, ktorým ukázal. Jeho ruka ma upozorňovala na oblohu. Pretrel som si oči, akoby som neveril tomu, čo vidím. Nad nami stále krúžil kŕdeľ vrán a ja som ich jasne a zreteľne videl. Prečo? Ich krídla sa ponášali na tie, ktoré mala Lil. Ich okraje žiarili nebeskou modrou a dávali mi jasný signál, že ich môžem nasledovať.
"Čo to je?" Spýtala sa ticho Angie pritisnutá k Victorovi.
"Ukazujú nám cestu. Do svitania je ešte času dosť. Môžeme ísť ďalej."
Netuším, čo to spôsobilo, ako to bolo možné. Jediné, čo som vedel a čo bolo dôležité bolo, že môžeme pokračovať v ceste. Musel som však zobudiť zvyšok našej výpravy a Lucifer rozhodne nebol rád, že ho budím z jeho spánku.
"Ak ti mám pomáhať, nemôžeš mi dať aspoň chvíľu pokoja? Do čerta! Som kráľ samotného pekla a nejaký človek mi bude rozkazovať?" Zdrapil som ho za golier a postavil na nohy.
"Už nie si kráľ. A bez nás ani nebudeš. Tak mlč a pohni sa!"
"Nedovoľuj si, ešte stále mám svoju hrdosť. A navyše mi zostalo aj čo to z mojich schopností." Vystieral ku mne svoje ruky, ale Victor ho zastavil. Chytil ho za zápästie a zamračil sa na neho.
"Šetri si ich na neskôr. Musíme sa pohnúť, do rána musíme byť na mieste. Inak môže byť neskoro pre nás všetkých." Lucifer na mňa hodil posledný nevraživý pohľad a vykročil vpred. Vrany sa pohli tiež, jedna za druhej leteli nočnou oblohou s hlasným krákaním a vytvárali prerušovaný modrý obrazec pripomínajúci srdce. Náhoda? Pochyboval som o tom, ak boli spojené s Lil, určite to znamenalo, že je v poriadku a čaká na mňa. Musel som sa poponáhľať.
