"Konečne." Vyslovil s pohľadom upreným na moju vydesenú tvár.
"Prišla si pomôcť svojej priateľke?" Spýtal sa ma vzápätí a stále ju zvieral v rukách.
Čo mu mám odpovedať? Mám sa priznať? Zachránim ju tak? Čo ale, ak to použije proti mne? Spamätaj sa Lil! Chceš vymeniť svoj život za jej, preto si tu! Nemáš čo stratiť!
"Pusť ju!" Uškrnul sa a naklonil hlavu nabok s pobaveným výrazom.
"Páči sa mi. Nemôžem sa s ňou ešte chvíľu pohrať?" Netušila som, kam tým mieri. Robil si zo mňa žarty? Alebo čakal, že mu to dovolím? Absolútne som sa v ňom nevyznala.
"Myslela som, že čakáš na mňa!" Riekla som mu odhodlane. Urobila som krok vpred, snažila som sa nevnímať lačné pohľady tých potvor vôkol mňa, ktoré sa po mne chceli vrhnúť. Bránil im v tom on. Stačil jediný signál a obklúčili by ma, bola by som ich korisť, na ktorú čakali. Špinavé pazúre naťahovali po mojich šatách, no na viac sa neodvážili.
"Nečakám. Hľadal som ťa, ale starostlivo si sa predo mnou skrývala. Preto nerozumiem, čo tu robíš?" Podozrievavo prižmúril oči a mne vyschlo v hrdle.
"Prišla som za tebou, aby som zistila, čo vlastne chceš." Hlasno sa zasmial a trhol rukou, v ktorej držal Angie za vlasy.
"To je hlúposť! Prišla si zachrániť svoju tupú kamarátku!" Otočil k nej hlavu a pery pritisol k jej tvári.
"Vážne si si myslela, že som taký hlupák? Je z teba cítiť na míle ďaleko, že si len obyčajný človek! a okrem toho si ešte aj chudá. Tieto potvorky by ťa mali ako jednohubku. Takže si mi úplne k ničomu." Angela sa mu snažila vytrhnúť, no márne. Nemala proti nemu najmenšiu šancu. Bála som sa, že proste luskne prstami a zlomí jej väz, alebo že ju hodí tým príšerám.
"Pustím ju." Prehovoril znova Raum pokojne.
"Ale ty tu zostaneš." Bez rozmýšľania som prikývla no potom sa mi v hlave začal tvoriť iný plán.
"Odprevadím ju a vrátim sa." Sotva som začala, prerušil ma zdvihnutým prstom, ktorým kýval zo strany na stranu.
"Nie, nie! Na to ti neskočím. Zostaneš tu! Zvládne to aj sama, však?" Zapriadol jej do ucha a Angie sa len znechutene odvracala čo najďalej od jeho tváre.
"Ako mám vedieť, že jej neublížiš?" Vyzvedala som v snahe uistiť sa, že jej naozaj nič nehrozí.
"Máš moje slovo, že sa jej ani nedotknem." V jeho hlase sa mi niečo nepozdávalo. Snažil sa pôsobiť na mňa milo ale jeho oči a celá jeho podstata kričali niečím temným a priam som cítila jeho skazenú dušu, ktorá bola prehnitá skrz naskrz.
Vpila som sa pohľadom do jej zahmlených očí a presvedčila tak samu seba, že mu mám vyhovieť.
"Dobre." Ozval sa môj hlas miestnosťou, kde som už viac nechcela zotrvávať. Z pachu a smradu tých potvor sa mi dvíhal žalúdok.
Raum sa usmial ešte širšie, ale Angelu stále nepustil.
"Vieš," začal," hľadal som ťa, pretože si pre mňa dôležitá. Všetci si myslia, aký som netvor, ako všetko ničím ale, ja som len hľadal svoju jedinú rodinu. Matku si poriadne nepamätám, ty si jediné spojenie s ňou. Si moja krv." Pri tejto odpornej predstave som takmer vyvrhla obsah môjho žalúdka. Mne že koluje v žilách rovnaká krv ako tomuto šialencovi? Naozaj?
"A čo tí nevinní ľudia?" Prerušila som tentoraz ja jeho s výčitkou toho, čo napáchal. Spomenula som si na tú hrôzu, ktorú mal na svedomí a napriek tomu sa na mňa pokojne pozeral bez štipky ľútosti či súcitu s tými úbožiakmi.
