"Čo...? Oli!" Zvolala na mňa prekvapene Lily a ja som sa k nej okamžite otočil. Prešla mnou vlna úľavy, pretože som videl, že stojí na nohách a zjavne nebola mŕtva.
"Lil! Ublížil ti?" Sotva som sa jej to stihol spýtať a zovrel som ho pevnejšie, začul som šuchot. Otočil som hlavu tým smerom a šokovane uprel oči na krídla, ktoré sa mu zjavili za chrbtom.
"Č...." Viacej sa mi z úst nevydralo, pretože sa mi zatočila hlava a končatiny ma prestali poslúchať. Ruky sa spustili z trička toho mladíka dolu a ja som si všimol jeho dlane na mojich zápästiach. Mali bledú farbu, ktorá sčasti už prechádzala aj na moju kožu. Akoby ma pomocou telepatie oblieval mliekom. Zdvihol som oči k tým jeho, ktoré mali podobný výraz ako moje. Ten chalan nemal tušenie, čo sa deje.
"Čo robíš? Hej! Cam, prestaň!" Zrevala po ňom vydesene a ja som očami pohol doľava, aby som sa na ňu pozrel. Nemohol som hýbať hlavou a tak som mal jej obraz rozmazaný, kým sa neposunula bližšie.
"Neviem ako! Neviem....Neviem..." Koktal zo seba ten chalan, krídla sa mu trepotali ako splašenému vtákovi, ktorý sa snaží vzlietnuť, čo v izbe narobilo poriadny prievan. Nohy sa mi začali podlamovať, biela farba postupovala už k lakťom.
"Cam, dosť!" Skríkla znova a on privrel oči. Krídla sa upokojili ale zostali rozprestreté. Jeho ruky povolili stisk, tie moje bezvládne viseli vedľa môjho tela. Keď sa mi nohy podlomili, telo sa zviezlo na podlahu, oči som mal stále dokorán.
"Čo si mu to spravil?" Rozhorčene ním zatriasla Lil a sklonila sa ku mne. Sadla si vedľa a chytila mi hlavu do dlaní.
"Oli! Počuješ ma?" Chcel som prikývnuť, odpovedať, nedalo sa však urobiť nič. Dokonca som prestal hýbať aj očami. To je koniec! Ako jej mám dať vedieť, že ma nezabil? Nehýbem sa, nekričím, neodpovedám, nereagujem. Som živá mŕtvola. Ale mozog mi stále funguje. Premýšľam. Myseľ! Môžem sa jej skúsiť dostať do hlavy, bez slov. Už som to predsa spravil!
Jasal som v duchu a pripravoval som sa na jedinú možnosť, ako ju upokojiť. Sústredil som sa ako to len šlo a dúfal, že ma začuje.
"Počujem ťa! Počujem ťa! Lil! Počujem ťa!" Opakoval som si v hlave dookola a sledoval ju periférne očami, čakal som, kedy sa usmeje a s radosťou mi povie, že vedela, že nie som mŕtvy.
"Ty si ho zabil? Cam! Čo si to urobil? Čo si to urobil!" Rozkričala sa a mne bolo jasné, že to nevyšlo. Musel som to ale skúšať znova. Ten mladík tam stál ako kôpka nešťastia, zakryl si ústa rukou a potom odstúpil o pár krokov.
"Prečo na mňa vyletel? Nič som ti neurobil! Spanikáril som! Spanikáril som!" Lil si nahla moju hlavu smerom k svojej a pozrela mi rovno do očí. Nemohol som cítiť končatiny, ani telo, no jej dotyk som cítil.
"Oli!" Šepla so slzami na krajíčku. Bezmocne som jej ležal v rukách a namáhal sa, čo to šlo, no bez výsledku. Nevnímala môj nevyslovený hlas. Zrejme bola príliš rozrušená.
Aby toho nebolo málo, paralýza bola doplnená halucináciami. Teda, to som si spočiatku myslel. No len do chvíle, čo sa Lily aj ten chalan začali rozhliadať okolo. Počul som krik a podlaha sa pod nami chvela. Buď to, alebo sa začala triasť posteľ sama od seba. Napadlo ma, že je to len zemetrasenie a mal som pravdu. No nie tak úplne.
Lil prebehla k oknu a nahliadla von. Chvíľu nehybne stála a potom potichu vydýchla.
"Dobrý Bože!" Mladík sa zastavil za ňou a potom sa obaja obrátili ku mne.
"Musíme ho odtiaľto dostať! Musíme zmiznúť! Hneď!" Rozkázala Lil a vrátila sa ku mne, zatiaľ čo on zostal stuhlo stáť pri okne.
"Kam? Čo sa deje?" Lil neodpovedala, podsunula ruky pod moje ramená a snažila sa ma potiahnuť ku dverám.
