Sedela som na zemi, obklopená úplným chaosom. Kostlivci sa niekam vytratili spolu s Damienom. Safira postávala obďaleč a komandovala ľudí, aby pracovali rýchlejšie. Chystali drevo na moju popravu. Neviem, čo by bolo horšie, keby ma rovno podrezali alebo to, že som sa musela dívať, ako sa na moju smrť pripravujú. Všimla som si staršiu pani ktorá na mňa každú chvíľu hľadela. Nevedela som celkom presne prečítať výraz jej tváre, ale musela som skúsiť aspoň niekoho obmäkčiť. Neverila som, že by boli proti mne úplne všetci v tomto šialenom tábore. Sklopila som zrak a počkala, kým sa ku mne tá žena priblíži viac. Zbierala kusy dreva zo zeme a zavadila o mňa pohľadom. Bola však stále príliš ďaleko. Tak som na ňu potichu zvolala „hej" a prosila ju očami, aby prišla bližšie. Pomaly sa ku mne priblížila a uprela na mňa neistý pohľad. Nečakala som a keď som sa navyše uistila, že Safira si všíma Damienových poskokov, schytila som tú ženu za rukáv a pritiahla ju k sebe.
„Prosím vás, pomôžte mi! Títo ľudia sa zbláznili! Nechcem zomrieť! Videla ste moje krídla? Som jedna zo serafov, ak ma zabijú, stihne ich trest!" Vymýšľala som si, len aby mi uverila a pomohla mi. Povedala by som hocičo. Nemala som inú možnosť, toto bol posledný výstrel naslepo, ktorý ma mohol buď zachrániť, alebo potopiť. Pani sa na mňa na pár sekúnd zahľadela, v očiach sa jej mihlo čosi ako súcit. No potom to zmizlo. Výraz sa zmenil na odpor, zamračila sa a vytrhla sa z môjho zovretia. Hnevom pokrčila nos a napľula na mňa.
„Nie si seraf, nie si anjel! Že sa vôbec odvážiš takto sa rúhať! Čo za nebeskú bytosť by poslala na smrť môjho syna! Do pekla s tebou!" Sadla som si späť na zem a zúfalo sklonila hlavu. Hneď som jej slová pochopila a nemohla som ju odsudzovať. Bola matkou jedného z tých, ktorých som vzala do pekla a donútila ich bojovať. Jej syn tam dolu zahynul. Kvôli mne. Áno, mala som na svedomí životy, ale vari som si naozaj zaslúžila takýto koniec? Zaslúžila som si, aby ma upálili?
„Hej! Späť do práce!" Zrevala na ňu Safira, keď si nás všimla. Prirútila sa k nám a odtisla odo mňa tú ženu.
„Čo je?"
„Chcela ma oklamať! Vraj patrí k anjelom, mám jej pomôcť, lebo nás stihne trest!" Prezradila jej a ja som očakávala trest. Určite to nenechá len tak.
„Naozaj?" Safira si ku mne kľakla a schytila mi vlasy do ruky. Hlavu mi zdvihla oproti svojej a potom mi vlepila silnú facku.
„Ešte jedno slovo a zajtrajška sa nedožiješ! Nemôžeš ujsť! Zabudla si?" Vyhrnula si rukáv a ukázala mi zápästie. Vinul sa po ňom rovnaký červený povraz, aký sa obtáčal aj okolo mojej ruky.
„Pokiaľ mám toto, nepohneš sa odo mňa na viac než pár metrov. Tak nerob zbytočné problémy. Posledné hodiny ti môžem poriadne znepríjemniť, alebo ťa nechám na pokoji. Je to len na tebe. Potom bude po všetkom!" Zdvihla som k nej ponížený pohľad a znova ho uprela do zeme. Premýšľala som, či vôbec skúšať šťastie u Damiena. Zbytočne ich provokovať nechcem, stále tu bola možnosť, že po mňa Oli príde. A ak ich naštvem, môžu ma zabiť, než sa tu objaví. Preto som sa napokon rozhodla, že radšej len budem ticho čakať, oddýchnem si a neberiem silu, aby som bolo treba utekať. To jediné som teraz mohla robiť. Čakať na záchranu, o ktorej som si vôbec nebola istá, že príde. Ľudia navôkol zatiaľ ukladali drevo na hromadu a začali ho prenášať niekam ďalej, zrejme mimo stromov. Musela tu byť neďaleko lúka, kde chceli postaviť hranicu a tam ma zajtra odvlečú. Kostlivci sa ponevierali okolo a svojím šuchtavým krokom podávali ľuďom fakle. Náhle som si uvedomila, že sa Safira ku mne vrátila s nožom v ruke a podozrievavo si ma premeriavala. Potom sa znova sklonila a obracala si zbraň v rukách.
"Skús Damienovi čo i len spomenúť niečo z toho, čo som ti vravela a toto ti zabodnem rovno do hrdla. Nieže by ti veril, ale radím ti, čuš!" Neviem prečo, ale chcela som jej nahnať strach. Nechcela som vyzerať ako zbabelec, aby si nemyslela, že už som to vzdala.
