Raum ma pustil, až keď sme prekročili prah kostola. Zavrel za nami dvere a otočil sa na mňa. Prebehol očami po kostole akoby niečo hľadal. Založil si ruky na prsiach a kývol hlavou vpred.
"Bež po to, čo potrebuješ. Počkám tu." Zneistela som. Potrebovala som ho dostať k oltáru. "Nejdeš so mnou?" Potriasol hlavou a pozorne sledoval svojho asistenta.
"Nie." Odvetil bez toho, aby sa na mňa pozrel. Obzerala som sa nenápadne okolo, na zemi som nič nevidela. Boli tu vôbec? Čo ak to nestihli? Potom mnou ale prešla akási vlna tepla a moje oči sa naplnili slzami. Zrazu som miestnosť videla celkom inak. Pred očami sa mi na zemi zjavil symbol, natiahnutý medzi lavicami po oboch stranách. Dokázali to! Pretrela som si oči a symbol sa mi znova stratil. Museli použiť nejaké kúzlo. Obrátila som sa k Raumovi a zosnovala v hlave nový plán.
"Idem sa pozrieť, či tu nájdem všetko." Riekla som mu, rozhodnutá zavolať na neho zo sakristie. Keď pôjde za mnou, musí prejsť cez symbol. Nebolo možné ho obísť, bol priveľký. Musel by ísť bočnou uličkou, čo by ho akurát zdržalo. Musel prejsť stredom kostola! Musel vkročiť do symbolu! Musel!
Posledným pohľadom som sa snažila zachytiť jeho pomocníka, ktorý postával v prítmí. To, čo niesol na rukách položil na zem a tak som nemala možnosť identifikovať to. Nemala som z toho ale dobrý pocit. Čo to bolo? A na čo to vliekol so sebou?
Radšej som sa pobrala do sakristie rýchlym krokom a nechala ich dvoch samých. Hneď, ako som sa ocitla v súkromí, privrela som oči a snažila sa spojiť s Oliverom. V mysli som zbadala nočnú oblohu a moje vrany, ktorým sa rozjasnili krídla žiarivou modrou. Bola som si istá, že doletia k nemu. Nebude to dlhá cesta, musia byť nablízku. Zachytila som sa skrinky, ktorá bola predo mnou, pretože sa mi zahmlilo pred očami a strácala som vedomie. Nesmela som znova opustiť svoje telo, inak by Raum niečo vytušil. Snažila som sa udržať dušou v tele a zároveň ovládať svoje vrany, čo bolo dosť ťažké. V hlave mi z toho hučalo, lopatky ma pálili, krídla sa chceli rozprestrieť. Všetko som potláčala a sústredila sa na to, aby som zostala na mieste. Vrany sa vznášali vzduchom a potom zrazu klesli. Oli si ich hneď všimol.
"Oli?" Vyslovila som šeptom vo svojej mysli.
"Lil?"
"Sme v kostole. Ponáhľajte sa!" Oznámila som mu v rýchlosti a potom sa prebrala z mdlôb. Vydýchala som sa a otvorila oči. Schmatla som pár vecí, ktoré som zbadala ako prvé. Nejakú sviečku, papier, obrúsky, zápalky. Netuším, aké kúzlo by som týmto zvládla, ale Raum o tom zrejme nič nevedel a tak som mohla použiť hocičo. Pobrala som to do rúk a s plnou náručou som sa chystala vrátiť späť.
"Raum? Môžeš sem na okamih prísť?" Skoro som zabudla na to, že ho musím zavolať ale našťastie som sa spamätala skôr, než som vyšla von. Čakala som pri dverách sakristie, pripravená vyjsť v správnu chvíľu. Tým momentom malo byť jeho naštvané volanie. Jeho zlostný krik, keď sa nebude môcť dostať von zo symbolu a bude uväznený. Moje oči však čakalo nemilé prekvapenie, keď sa jeho postava zjavila predo mnou. Na tvári mal svoj typický zlovestný úškrn a so zdvihnutým obočím ma oslovil.
"Áno?" Otvorila som ústa od údivu a rýchlo vymýšľala, čo mu povedať.
"Môžeš mi s tým pomôcť?" Vtisla som mu do rúk hŕstku papierov a nútene som sa na neho usmiala. Ako to, že sa sem dostal? Prešiel cez ten symbol? Alebo to obišiel? Prečo by to obchádzal? Vedel snáď o tom? Všimol si to? Alebo to nefungovalo?
"Čakala si, že sa chytím?" Prehovoril na mňa zrazu, keď hodil papiere na zem. Preľaknuto som na neho pozrela a snažila sa vykoktať.
"P-prosím? Čo tým m-myslíš?" Priskočil ku mne a schytil ma pod krk.
