"Lil? Môžeš na chvíľu?" Potiahla ma za rukáv Angela a šepla tak, aby nás nikto nepočul. Nasledovala som ju. Zastali sme bokom od ostatných na pravej strane kostola. Nebo bolo čisté, po mojich vranách ani stopy. Kto vie, kde práve boli.
"Mám nápad, no viem, že asi nebudeš súhlasiť." Neisto som na ňu pozrela a obzrela sa, či za nami nik nešiel. Boli sme tu len my dve.
"Prečo? O čo ide?"
"Ani sama neverím, že to vravím. ale získali by sme tým výhodu." Netušila som, čo mám čakať, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že mi navrhne to, čo som sa o chvíľu dozvedela. Vypočula som ju a keď skončila, vyvalila som na ňu oči s výrazom plným prekvapenia a zdesenia.
"Ty si sa zbláznila?"
"Tušila som, že budeš takto reagovať." Jej pokoj ma udivoval a zarážal. To sa na ňu vôbec nepodobalo.
"A ako inak mám reagovať? To je čisté šialenstvo! Angie, ....to nemôžeš! Victor by ma zabil, keby sa ti niečo stalo! A pri tomto sa ti určite niečo stane! Nie! Nie! To ti nemôžem dovoliť! Je to hlúposť!"
Angie si založila ruky na hrudi a trochu namrzene na mňa pozrela. Naozaj si myslela, že s tým budem súhlasiť? Že jej to dovolím?
"Nie je! Raum ťa predsa nevidel! Nevieme, čo sa na teba chystá! Čo ak na teba použije to isté, čo Safira? Potom im nebudeš môcť pomôcť. Takto na neho zaútočíte spolu. Môžem ho zdržať!"
"Nie! Proste nie! V žiadnom prípade nepôjdeš namiesto mňa! Je to nebezpečné! Ako ťa to vôbec napadlo? Čo sa stalo s tou bojazlivou paranoidnou Angelou?"
"Tá by už s vami dávno neprežila. Okolnosti si vyžiadali, aby som sa zmenila. Preto ti to hovorím. Ak pôjdem za ním namiesto teba, získate čas, zaútočíte spolu, naraz! Dovoľ mi, pomôcť ti!"
"Ang....." Zastavila som sa, premýšľala som o tom, čo vravela. Mala pravdu ale aj napriek tomu som nemohla súhlasiť. Nemohla som riskovať jej život. Rovnako ako to platilo o Victorovi a teraz som takej situácii mala vystaviť svoju kamarátku? To proste nešlo!
"Nie! Vážim si to! Naozaj, ale nemôžem!" Angela ma objala a špela mi do vlasov.
"Ak by si si to rozmyslela, urobím to pre teba rada."
"Ďakujem, Ang." Vrátili sme a k ostatným a jaj som opäť skontrolovala oblohu, či nezbadám svojich poslov.
"Nevracajú sa!" Poznamenal Nathaniel otrávene, čím spochybnil moje schopnosti a ponížil ma tak, že som sa cítila úplne bezbranná.
"Prídu. Daj im čas!" Prehovoril rázne Oliver. Nathaniel ho prepálil pohľadom. Takmer som videla, ako krotí chuť rozprestrieť krídla a vyrútiť sa proti môjmu ľudskému spoločníkovi. To napätie medzi nimi by sa dalo krájať. Preto som sa ich snažila upokojiť.
"Potrebujú čas, neviem, ako ďaleko je. Chvíľu to potrvá, kým sa vrátia. Ale určite prídu!" Zrazu sa mi v hlave ozval hlas. V prvý moment som ho nevedela rozoznať, dokonca som sa zľakla, keď prehovoril. Našťastie si moje trhnutie nikto nevšimol.
"Lil? Musím s tebou hovoriť. Čakám pred bránou." Hlas utíchol a ja som premýšľala, ako sa odtiaľto vytratiť.
"Hneď prídem." Riekla som trochu nervózne a otočila sa na odchod. Oli ma však dobehol a postavil sa predo mňa.
"Si v poriadku?" Uistila som sa, že nás anjeli nebudú počuť a vysvetlila som mu, čo sa deje.
"Orrin sa so mnou spojil, čaká pri bráne. Poviem mu, že hneď ako budeme vedieť Raumovu polohu, vydáme sa za ním. Ostaň s nimi, ak by sa na mňa pýtali, povedz im, že som sa išla napiť, že ma bolela hlava z toho rituálu s vranami."
