Bežal som ako to len šlo. Niesol som ju v náručí a dával som pozor, aby som v tej tme o niečo nezakopol. Počul som nahnevané pokriky, ktoré sa ozývali za mojím chrbtom. Netušil som, čo sa tam dialo. Na sekundu som sa obrátil a zbadal som biele svetlo žiariace medzi stromami.
"Cam, ty blbec, zhasni to! Vedieš ich rovno k nám!" Chlapec sa zmätene pozrel na svoje ruky, ktoré stále zalievala mliečna farba. Videl som nejasne postavy blížiace sa k nám a znova som pridal do kroku. Začínali ma bolieť ruky, nebol som si istý koľko už som ubehol ale mesto sa mi zdalo stále dosť ďaleko.
"Nejde to!" Skríkol po mne nervózne a triasol rukami, akoby tú bielu mohol odohnať preč. Mihol som pohľad za nás, skupina bola zjavne menšia no stále bola za nami. Boli nám v pätách a to hlavne preto, že nás celkom jasne videli vďaka Camovi.
"Zamotaj si ich do trička! Nech to nie je vidieť!" Okamžite si ho vyzliekol a spravil, čo som mu radil. Čiastočne to pomohlo ale nie úplne. Lil sa v mojich rukách ani nepohla. Tie svoje mala zvesené dolu, hlava jej padala dozadu. Aj v tej tme sa mi zdala bledá. Cítil som krv, ktorá jej celkom premáčala tričko na chrbte, ale to nebolo to, čo ma znepokojovalo. Do predlaktí ma rezalo čosi, čo jej vychádzalo z lopatiek. Snažil som sa to nevnímať, musel som ju dostať do bezpečia. Konečne som sa dostal na koniec lesa a začal som pomaly zbiehať dolu svahom.
"Potrebujeme auto. Nemôžem ju niesť až k nám!" Znova som na neho zvolal, keď sme sa ocitli na hranici mesta.
"Čo s nimi? Pôjdu po nás. Neujdeme im!" Začínal riadne panikáriť a mne to na odvahe nepridalo. Rozhliadal som sa okolo a hľadal prvé schopné auto. Do mesta nabehli v zhone, možno niekto nechal kľúče dnu.
"Spomaľ ich!" Riekol som bez rozmyslu Camovi a obzrel sa za ním.
"Čo? Ako asi?"
"Stále svietiš tou bielou či nie? Streľ po nich ďalšiu dávku a máme na pár hodín pokoj."
"To nejde!" Ozval sa znova on. Jeho hlas znel tak beznádejne, že som zabúdal, že je anjel. Znel skôr ako malé dieťa, ktoré sa bojí svojho šatníka.
"Prečo zas?"
"Necítim si prsty!" Nahnevane som sa k nemu otočil a opäť mihol očami na tmavý les. Zo svahu sa rútila skupinka tých, čo zostali a mne dochádzal čas aj trpezlivosť.
"Čo to melieš? Je ti zima?" Potriasol hlavou a uprel na mňa nepokojné zelené oči.
"Necítim si prsty!" Vzlykol a len sa na mňa díval. Spustil obe ruky dolu aby zachytil tričko svojimi kolenami. Potom sa celý nahol vzad a látka mu z rúk spadla. Prsty mal načisto biele, farba vôbec nezchádzala preč. Nielen to. Boli skrútené akoby patrili starcovi a nie mladíkovi v jeho veku. Nechcel som mu viac ubližovať, videl som na ňom, že ho to desí a možno mu to aj spôsobovalo bolesť, ako by aj nie. Ale kostlivci už boli od nás len pár metrov. Opatrne som Lil položil na zem a priskočil s vystrašenému Camovi. Otočil som ho tvárou k nim a chytil ho za ruky.
"Čo chceš robiť?" Spýtal sa ma roztraseným hlasom.
"Prepáč, ale musím." Viac som nepovedal a vystrel som mu ruky vpred. Chcel som sa dotknúť aj prstov, napraviť ich. No len čo som sa k nim priblížil, popálili ma. Bolestivo som teda posunul ruku späť k jeho lakťom a dúfal, že čím skôr z nich vystrelí to svetlo. Kostlivci ale zbiehali k nám, niekoľko z nich sa potklo ale rútili sa stále dolu.
"Cam!" Nič. Ten chudák tam stál, telo sa mu triaslo od strachu.
"Cam!" Skupina sa rútila priamo na nás a my sme boli bezmocní. S tichým chrčaním a potkýnajúc sa, no odhodlane mierili k nám. Siluety sa zmenili na jasnejšie postavy, pazúre namiesto nechtov mali prichystané, aby nám rozorvali kožu.
