V momente, keď mi Oliver odpadol v rukách sa mi zastavilo srdce. Vyľakala som sa, že sa mu stalo niečo vážne. Netušila som, či dýcha, či mu bije srdce. A nemohla som sa presvedčiť, to bolo na tom najhoršie. Zo sakristie na môj výkrik vybehli Brea aj Cam, ale zostali stáť na mieste ako sochy. Niečo ich úplne omámilo, stuhli vedľa oltára a len na mňa upierali vydesené oči. Moje ruky sa ocitli v zovretí. Po oboch stranách stáli muži a držali ma čo najpevnejšie. Otočila som hlavu a zbadala ich veliteľa. Safira!
"Pusťte ma!" Vykríkla som a ona sa len usmiala.
"Dostanem najvyššiu odmenu za tvoju krásnu hlavu. Vezmite ju a odchádzame."
"Čo si mu spravila? Čo je s Olim?" Pokrčila ramenami a kývla rukou, zatiaľ čo ja som sa snažila vytrhnúť zo zovretia mužských rúk.
"Čo ja viem. Pri troche šťastia ho to kúzlo aj zabilo." Začala sa nepríjemne chichotať a do mňa sa vohnal hnev. Chlapi mnou pohli sotva o meter, keď som sa im vytrhla a mávnutím ruky som jedného z nich poslala vzduchom k najbližšej stene. Tvrdý úder sa ozval kostolom a telo dopadlo na zem. Náraz bol bolestivý, ale nie dostačujúci.
"Vzchop sa, ty úbožiak! Poďme!" Zrevala po ňom Safira, muž sa začal hneď dvíhať a druhý, ktorý stál ešte stále pri mne schytil do rúk jedno z mojich krídel a trhol. Bolesť mi švihla ako bič cez celý chrbát a ja som sa zrútila na podlahu. Do očí mi vyhŕkli slzy, ale nevzdávala som sa. Vystrela som ruku aj k nemu, no Safira ma zastavila a vdýchla mi do očí nejaký prášok. Netuším, čo to bolo. Pochopila som to až neskôr. Na zápästiach sa mi začala tvoriť červená čiara, spájala sa dohromady, prepletala cez seba. Chcela som ju chytiť, škriabala som po svojich vlastných rukách v domnení, že zo seba dostanem krvavý povraz. Márne. Tiahol sa mi pod kožou, nemohla som naň dosiahnuť. Napokon sa ovinul okolo celého zápästia a spojil sa s druhým. Bola som v pasci.
Safira sa začala smiať a pozrela mi do očí.
"Len sa snaž koľko chceš. Ak to máš raz na ruke, dole to tak ľahko nedostaneš. Uvidíme, čo na tento úlovok povie Damien." Zostala som zmätene sedieť a hľadela som jej do tváre.
"Damien? Myslela som...nevezmeš ma za Raumom?" Uškrnula sa a zdvihla mi bradu prstami.
"Drahá, už raz som sa dostala pod tvoju nadvládu. Ale neurobím rovnakú chybu ako pri Paimonovi. Tentoraz to bude naopak. Ja budem kráľovnou a ty...no..Damien si s tebou spraví, čo bude chcieť. Dúfam, že budem dlho trpieť kým s tebou skoncuje." Obrátila som tvár ku Camovi, no jeho oči boli svetlé, priam biele. Pochybujem, že nás počul. Vyzeral ako socha, akoby jeho aj Breu oblial neviditeľný dážď, ktorý im zatemnil zmysly. Nebudú tušiť, kam ma vzali. Nenájdu ma. Oči mi skĺzli o Olimu, ktorý sa stále nehýbal. Ležal na rovnakom mieste bez známky života.
"Prečo to robíš?" Kopla do mňa a zvalila ma na zem. Krídla sa mi krčili pod mojím vlastným telom, snažila som sa nadvihnúť, vstať, ale akonáhle som to skúsila, Safirin poskok mi uštedril ďalšiu ranu.
"Nič nechápeš. Si taká hlúpa. Raum je tebou ako posadnutý. Keď mu Damien vysvetlil svoj plán, odmietol ho. Povedal, že ťa musí nájsť, že budeš po jeho boku, keď bude vládnuť. Berie ťa ako sestru. Damien ušiel a spolu s ním aj jeho armáda. A Raum sa ťa vydal hľadať. Čo myslíš, na ktorú stranu som sa priklonila?"
"Vravela si, že ma odovzdáš Damienovi, takže na jeho stranu." Riekla som jasne, ale Safira potriasla hlavou.
"Nie. Prečo si vyberať stranu, keď môžeš využiť obe? Damien si myslí, že mu pomáham. Dostala som ťa a odovzdám ťa mu, v tom splním našu dohodu. Ale keď ťa bude mať v rukách, vrátim sa k Raumovi a vysvetlím mu, čo strašné vykonal Damien jeho sestre. Bude mi vďačný za to, že mu dožičím pomstu. Obaja dostanú, čo budú chcieť, ale čo je dôležitejšie, ja dostanem, čo chcem. Budem po Raumovom boku, keď si vezme trón, keď vymení Lucifera v pekle. A najmä," chytila ma za vlasy a obrátila mi hlavu k jej tvári," zbavím sa teba! A potom aj tvojej otravnej bandy." Oči jej priam horeli žiarlivosťou, hnevom a nenávisťou. Bola som v rukách ženy, démonky, ktorá ma chcela vidieť mŕtvu. Naposledy som sa snažila postaviť. Zviazané ruky som obrátila k mužovi, ktorý sa pozviechal zo zeme a dotackal sa ku nám. Bola som predsa serafína, musela som sa dokázať ubrániť! Zasiahla som ho svojím modrým svetlom, ale sotva s ním pohlo. Náramky mi odoberali energiu, slabla som. Moja moc slabla. Safira im pokynula, aby ma vyvliekli z kostola a oni ma schytili za ruky. Postavili ma na nohy, neustále som kričala a snažila som sa mávať krídlami, ale ani som netušila do akého stavu ich dostal pád môjho vlastného tela. Keď som pootočila hlavu, videla som za sebou neisté kontúry mojich modrých pierok, ktoré trčali na každú stranu. Zvesila som svoje perute a uprela beznádejný pohľad na telo ležiace uprostred kostola. Môj Oliver sa mi vzďaľoval, nepomáhal krik ani zápasenie s väzniteľmi. Z očí sa mi spustili slzy a hrdlo vypovedalo po neúnavnom kriku.
