"Urob niečo, prosím!" Žadonila som na kolenách Camaela, ktorý nado mnou bezradne stál a netušil, čo má robiť. Lopatky ma opäť neskutočne mrazili, až mi to do očí vohnalo slzy nekontrolovateľne kĺzajúce z mojej tváre do koberca v izbe. Pocítila som na ramene jeho letmý dotyk, akoby na mňa dosadol list zo stromu. Sotva som to zaznamenala.
"Nemôžem použiť svoju moc znova. Nemôžem ňou tak plytvať, čoskoro by sa prejavili dôsledky. Musím ňou šetriť na horšie chvíle. Len dýchaj a skús to vydržať. Prečo ťa vlastne stále bolia? To by sa nemalo diať." Nepozrela som na neho, oči som mala tuho privreté a nechty som zaborila do koberca. Urobila som, čo mi radil. Snažila som sa dýchať. V tejto chvíli to však šlo ťažko. Nemohla som na nič myslieť a rovnako tak som nemohla svoje pľúca prinútiť, aby pracovali pravidelne.
"Prosím!" Hlesla som trasúcim sa hlasom a on sa ma dotkol oboma dlaňami. Váhavo, no rýchlo priložil ruky na moje ramená a vzdychol si.
"Na toto ma sem neposlali." Riekol otrávene a mnou prešla vlna úľavy. Slabá žiara zaplavila chlad postupujúci mojím telom a ja som sa opäť mohla posadiť na nohy. Oprela som sa rukou o posteľ, vyčerpaná, akoby som práve bežala maratón.
"Ďakujem." Pozrela som na Cama a on len kývol hlavou.
"Asi mi nepovieš, prečo ťa stále bolia, však?"
"Sú zlomené, ale nezničili sa. Bojím sa, že mi znova narastú tie čierne steny z peria, že budem znova tou príšernou osobou, ktorou som bola dolu." Slzy sa mi spomalili, no nezastavili sa. Utrela som si líca a uprela na Cama prosebný pohľad, akoby mi mohol vysvetliť, čo sa deje. Skôr som dúfala, že ma ubezpečí, že sa obávam zbytočne.
"Utekáš predsa pred tými, ktorým miluješ, či nie?" Nechápavo som prikývla a on pokračoval:
"To by tá dáma v čiernom s démonskými krídlami nikdy nespravila. Neviem, čo sa deje a prečo tak musíš trpieť, ale určite sa nevrátiš k tej potvore, ktorá chcela ovládnuť peklo. Ver mi." Jeho odpoveď ma čiastočne upokojila, no stále som mala pochybnosti. Pozviechala som sa na nohy a sadla si na posteľ.
"Myslíš, že robím správne? Že je správne, ak sa tomu chcem postaviť sama a vynechať ich z toho?" Pokrčil ramenami a chvíľu mlčal, no potom mi predsa len odvetil.
"Nie si predsa sama. Som tu ja." Usmial sa a mne sa na tvári zjavil drobný úškrn. Pár krát som sa nadýchla a potom som sa pobrala k batohu, ktorý som nechala v rohu miestnosti. Vybrala som z neho všetko, čo som zohnala v meste a začala som chystať zmes na rituál. Cam sa netváril nadšene, spočiatku protestoval, aby som nepoužívala tie svoje čary, ale presvedčila som ho, že nám to pomôže.
Vytvorila som si na telo symbol, aby som nešpinila nič v izbe, pretože sme sa tu aj tak nemali zdržať veľmi dlho. Keď bol hotový, vzala som nôž a prešla si ním po dlani. Cam pokrčil nos, akoby krv videl prvý raz v živote, hoci ma už videl v kaluži krvi v tom lese. Zatvorila som oči a sústredila sa. Ocitla som sa v akejsi tmavej širokej chodbe. Vôbec som to tu nepoznala. Rozhliadala som sa naokolo, ale trvalo mi kým si oči privykli na tmu. Napokon som predsa len rozoznala, že som sa ocitla na akejsi kamennej dlažbe a pri mojich nohách spí niekoľko ľudí. Sprvu som sa vyľakala, ale nikto z nich sa poriadne nehýbal, takže som usúdila, že majú tvrdý spánok. Prešla som očami po prítomných a napokon zbadala tvár, ktorú som hľadala. Prekročila som dve nehybné telá a čupla si k mužovi, ktorého som chytila za ruku a potriasla ním.
"Orrin!" Oslovila som ho potichu, otvoril unavene oči a trhol celým telom, keď zbadal nad sebou moju tvár. Neisto sa rozhliadol, potom vstal a pokynul mi, aby som ho potichu nasledovala ďalej od spiacej skupinky.
