Plazila sa po zemi, hlina sa jej dostávala na každý kúsok tela, ktorého sa dotkla. Nevšímala si to. Dávala pozor na jediné, aby sa jej špina nedostala do rany na ruke. Vlastne....do rany, ktorá zostala po jej ruke. Odhrnula si z tváre zlepené vlasy a zanadávala. Bolesť neustupovala, len sa zmenila z prudkej na vytrvalé štípanie. Priložila si na kus odhalenej kože a mäsa látku a pritláčala ju celou silou, aby zastavila krvácanie. Nechávala však za sebou čiaru, ktorá značila o aké množstvo krvi už prišla. Odplazila sa ďalej od popraviska na holú hlinu. Obzrela sa, pohľadom sa uistila, že jej plán naozaj nevyšiel a jeden z jej spojencov leží pri drevenom stĺpe bez hlavy. Hnevá farba dreva nasiakla krvou a zmenila sa na tmavú, skoro čiernu plachtu pokrývajúcu takmer celý vrch. Na schodoch zanechala len úzky potôčik. Odvrátila zrak a upriamila ho na miesto pred sebou. Vyhliadla si miesto, kde neležalo nijaké telo, kde netiekla nijaká krv. Z posledných síl si sadla a odkryla zápästie. Kosti trochu vytŕčali, zlomené v rovnej čiare. Odložila látku bokom a vnorila prsty do svojej rany. Bol to nepríjemný pocit. Mnohokrát sa dotýkala krvi iných, ale tentoraz patrila jej samej. Bola to jej ruka, o ktorú prišla a bola to ona, kto krvácal.
Zalovila v pamäti a snažila sa rozpamätať na symbol, ktorý teraz potrebovala viac, než čokoľvek iné. Nemala inú možnosť. Nedostane sa odtiaľto sama, má silu sotva na pár krokov. Potrebovala pomoc niekoho iného. Potrebovala sa skontaktovať s jedinou osobou, ktorá jej mohla pomôcť.
Namočila si teda prsty do vlastnej krvi a začala po hline kresliť symbol. Urobila ho veľký asi ako pol jej tela, aby presne vystihla detaily po jeho okrajoch. Musela sa snažiť, aby určite zafungoval. Inak by vykrvácala bez šance na záchranu. Tá bola aj teraz neistá, ale mohla aspoň dúfať. Ťahala mokré prsty po špinavej zemi, pričom ich vždy otrela do látky, aby si do rany zaniesla čo najmenej smetí a prachu. Pri každom priložení prstov ju rana zaštípala. Zaťala zuby a prečkala ten moment, potom rýchlo pokračovala až kým nebol symbol hotový. Znova si odhrnula vlasy zo spoteného čela a zabalila si ruku späť do látky. Vlhkú dlaň priložila do stredu symbolu a privrela oči, z ktorých jej vychádzali slzy. Neplakala, len jej telo dávalo znamenie, že pociťuje silnú bolesť, že niečo je v neporiadku a to v smrteľnej miere.
Okolím sa ozval šum a vlna vzduchu rozochvela trávu pri popravisku. Oblečenie, ktoré pokrývalo mŕtvoly ležiace v hline sa nepatrne pohlo a znova zostalo nehybné. Safira zdvihla rozostretý zrak na postavu, ktorá sa zjavila pred ňou.
"Čo sa tu stalo?" Zvolal zmäteným a ráznym hlasom muž s modrými prenikavými očami. Safira sa k nemu priplazila o krok bližšie. Nevšímal si ju, hľadel na spúšť okolo seba. Vykročil vpred a začal sa prechádzať pomedzi telá.
"Zabili ich! Bola to Lilith so svojimi prívržencami! Snažila som sa ju chytiť, chcela som ti ju priviesť, ale boli na mňa príliš silný." Akoby ju ani nepočúval, vyšiel po schodoch a jednou rukou mávol vo vzduchu dlaňou nahor. Telo ležiace pri stĺpe sa zdvihlo z kaluže krvi, ktorá z neho kvapkala ďalej. Ruky a nohy bezvládne viseli, krv odhaľoval prierez, ktorý ho zbavil hlavy.
"Kto je to?" Spýtal sa jej muž a zamračil sa. Z očí mu sršala zvedavosť a mierny nepokoj.
"Damien. Chcel ju zabiť. Chcel sa jej pomstiť. Snažila som sa ho zastaviť, ale nestihla som ťa privolať včas. Zabili ich a utiekli." Spustil ruku dolu a telo v tom momente skončilo späť na zemi. Safira naprázdno prehltla, keď vykročil smerom k nej. Netušila, či jej uveril. Povedala mu pravdu, až na tú malú lož o sebe. Ale on to predsa nemal odkiaľ vedieť, nemohol ani len tušiť, že bolo niečo inak.
"Čo znamená tá ruka?" Zazrel na ňu podozrievavo, dych sa jej zrýchlil, keď si uvedomila, na čo sa pýta. Pohľad jej skĺzol na látku, ktorou si zakrývala postihnuté miesto.
