"Pohnite sa! Musíme byť v kostole skôr než oni!" Súril som celú výpravu, keďže môj brat ma prepaľoval nedočkavými očami a ani ja sám som sa necítil najpokojnejšie, pretože Lil a Angela už zrejme boli obe s Raumom.
"Bez obáv. Stihneme to!" Riekol mi pokojne Michael, priložil mi na rameno svoju ruku a druhú vystrel smerom k Victorovi. V sekunde nás tak premiestnil do menšieho kostola.
"Nemohol si to urobiť hneď?" Otočil som sa na neho potom, ako som si trochu obzrel to miesto. Na moju pripomienku najskôr reagoval zmäteným pohľadom a potom prehovoril.
"Sám to dokážeš, tak prečo to nerobíš stále? Prečo sa vôbec unúvaš urobiť krok a neprenášaš sa pomocou svojich schopností?" Hodil na mňa spýtavý pohľad ale nebola v tom výčitka. Vravel to priateľsky, akoby mi radil, akú kravatu si vziať na nedeľný obed. Nieže by som kravaty nosil. Na chvíľu som sa zamyslel a potom som mu odvetil to, čo aj sám dobre vedel.
"Pretože ma to vyčerpáva. Oslabuje ma to. A ak ma niekto neuzdraví hneď, tak skoro sa na nohy nepostavím." Usmial sa a kľakol si, aby sa prežehnal.
"Tak vidíš." Nechápavo som sa zamračil.
"Čo ako?" Spýtal som sa znova, na čo si vzdychol a postavil sa mi zoči voči.
"Anjeli sú na tom rovnako. A démoni tiež. To, že sme vyššie bytosti neznamená, že môžeme robiť čokoľvek. Nemôžeš používať nadľudské schopnosti bez následkov. Je to cena za niečo výnimočné. Cena za schopnosti, ktoré ti boli dané od Boha. Videl si to u Cama aj u Lilith. A platí to aj pre nás."
"Nezdáš sa mi vyčerpaný." Podpichol som ho a on sa znova len pousmial.
"Nedávam to veľmi najavo. A prejavuje sa to inak, než u teba." Trochu som sa zamračil, niečo mi stále vŕtalo v hlave napriek jeho vysvetleniu.
"Ale....dobre. Ešte jedna vec. Si predsa anjel. Ako to, že mám rovnakú schopnosť? Nie som jeden z vás tak prečo sa dokážem preniesť inam? Som len človek." Snažil som sa spochybniť jeho tvrdenia, bol som si istý, že sa mýli, že niečo opomenul, že je to inak. On však stále na mňa vyrovnane hľadel, podišiel bližšie a položil mi ruku na rameno.
"Stále si to nepochopil? Ľudia nemajú tieto schopnosti. K čomu by nás potom Boh stvoril? Sme tu preto, aby sme ich chránili, lebo dokážeme to, čo oni nie. Boh nám dal úlohu, sme ich dôverníkmi, pestúnmi, strážime ich, pomáhame, zachraňujeme ich životy, sme im oporou v ťažkostiach. A k tomu máme zopár výhod, aby sme mohli svoj údel vykonávať čo najlepšie. Ak by to dokázali ľudia samy, nepotrebovali by nás. Naša úloha by pominula, boli by sme zbytoční." Sledoval som ho a počúval. Kam tým mieril? Vyložil mi celú filozofia ohľadom ich predurčenia, ale stále som sa v tom strácal. Nebol som o nič múdrejší. Zostal som na neho hľadieť, no on nepokračoval. A tak som sa znova ozval ja.
"To chápem. Ale ja..." Do reči mi skočil Victor, ktorý zatiaľ doniesol nejaké veci zo sakristie a pokladal ich na zem.
"Pochop to už, ty cvok! Nie si len človek! Lil ťa vrátila medzi živých, zostala ti schopnosť prenosu a ty dobre vieš prečo! Nie si človek, nie si anjel ale už ani démon! Proste si...Oliver!" Jeho hlas znel nahnevane a pritom v ňom bolo akési odhodlanie a obdiv. Akoby ma karhal za moju naivnosť a nevedomosť a zároveň mi skladal poklonu.
"Si tu, aby si ochraňoval tu, ktorá zachráni svet pred Raumom. Zriekla sa pekla, aby ušetrila životy a spasila duše pred pekelnými plameňmi. Bol si s ňou spojení od začiatku. Ty, Oliver Cain, si jej osobný anjel. Nemáš všetky schopnosti ako my, ale tá, ktorú máš je možno viac než tie, ktorými Boh obdaril nás. Ona to pochopila a povedala ti to. Ak budeš s ňou, nič jej nehrozí. Si jej ochranca a vždy ním budeš!" Nemohol som pobrať jeho slová. Hoci som to sám dávno vedel, nepripúšťal som si, že by mi Boh dal takú moc. Prečo práve mne zveril takú úlohu? Vedel snáď, aká bude pre mňa Lil dôležitá? Vedel ako veľmi ju budem milovať a čo všetko budem pre ňu ochotný spraviť? Znova to všetko začínalo dávať zmysel, akoby to bolo naplánované dávno a zapadalo do seba ako skladačka.
