Je to tu!!!!!Moji drahí Angels. So slzami v očiach píšem tento epilóg, pretože som si tento príbeh zamilovala a dostal sa mi do duše. Oli, Lil, Victor, Angie aj ostatní sa na istý čas stali mojou súčasťou, mojimi priateľmi, mojou rodinou. Preto mi je teraz ľúto, že sa s nimi lúčim ale ich čas nadišiel. Dúfam, že ste si celé tri knižky užili aspoň z polovice tak ako ja. Dúfam, že sa vám páčili, že ste boli spokojní a že vám spríjemnili dlhé chvíle. Ďakujem vám strašne ale úplne hrozne moc za každú hviezdičku a každučký komentár, ktorým ste ma potešili a povzbudili. Vidíme sa pri ďalších príbehoch.
Vaša Lil *
V spoločnosti vrán, naproti temnote, serafína doletela k svojmu koncu.
Sedel som pri stole a raňajkoval. O pár minút som sa chystal odísť a dúfal som, že to stihnem skôr, než ma tu nájde Victor alebo Angie. Moje šťastie však kdesi odišlo a tak sa o pár sekúnd ozval hlas môjho brata.
"Kam sa chystáš?" Spýtal sa ma, hoci veľmi dobre vedel, čo mu odpoviem.
"Do obchodu." Vyslovil som úplne zbytočne a on si sadol oproti aby mi mohol vyčítavo pozrieť do očí.
"Zasa? Načo to naťahuješ? Mali sme sa tých kníh zbaviť a predať to."
"Nepočúvaj ho!" Zvolala vo dverách Angie a usmiala sa na mňa.
"Viem, že mu chceš dobre ale v tomto sa mýliš." Victor chcel niečo namietnuť, ale ona ho umlčala bozkom a bez ďalšieho slova si naliala kávu.
"Musím ísť." Zvolal, keď sa pozrel na hodiny. Meškal do práce. Áno, bolo to neuveriteľné ale Angie ho primäla, aby si našiel normálnu prácu. Už nijaké podvody ani vlámačky. Takmer som môjho brata nespoznával.
"Vráti sa. Určite." Ubezpečila ma Angela, keď sa môj brat stratil za dverami. Položila mi dlaň na ruku a chápavo sa usmiala. Stále verila, že Lil sa k nám vráti. Ja sám už som sa zmieroval s možnosťou, že ju už nikdy neuvidím. Hoci časť mňa to ešte stále odmietala.
Opätoval som jej úsmev a potom som odišiel aj ja. Cestou do obchodu som skenoval okolie. Ľudia sa rozprávali, odniekiaľ bolo počuť smiech. Mierili do práce, pre potraviny, alebo odvážali deti do školy. Život sa pomaličky vracal do normálu, hoci populácia mesta bola znížená na minimum. Väčšina obyvateľov zomrela pod Raumovými rukami, alebo zahynuli v boji ako súčasť jeho armády. Všetkých kostlivcov sa podarilo zničiť asi do týždňa po Raumovej smrti. Keď sme sa vrátili domov, dostalo sa mi do uší, že Jasmine ani Joe tie útoky neprežili. Obaja si zvolili smrť, keď Raumova armáda zaútočila na mesto. Prvý pohľad na domov bol strašný. Mesto duchov a popola. Ľudia odpratávali mŕtvoly svojich príbuzných a nikto im nevyčítal, že ich pochovávajú na svojom pozemku či blízko cintorína. Brea pomáhala ľuďom, aby sa mohli vrátiť k svojim príbuzným pričom dokonale využila svoj dar. Ja som sa rozhodol vrátiť do obchodu, Victor si našiel miesto v stavebnej firme. Angie zatiaľ zostávala doma. Victor o tom zatiaľ nevedel, no mne sa zdôverila, že už ju nejakú dobu trápia ranné nevoľnosti. O týždeň mala dohodnuté stretnutie u lekára, aby jej to potvrdil. Môj brat sa zblázni.
Od tej udalosti v kostole prešli už dva mesiace a ja som stále nemal nijaké správy o Lil. Dúfal som len, že je v poriadku v nebi a že možno...len možno ju ešte niekedy uvidím, aj keď len na malý okamžik.
Než som sa dostal do obchodu, spravil som si krátku zastávku v kostole. Od tej udalosti som sem chodil pravidelne. Prosil som JEHO, aby na ňu dal pozor, keď som to nemohol urobiť ja. Rýchle som sa prežehnal a vyšiel von. V obchode som bol o niekoľko minút. Každé ráno som za sebou zamykal dvere, no dnes som to z nejakého neznámeho dôvodu neurobil. Náhoda? Asi nie.
Asi po hodine keď som triedil knihy na poschodí podľa abecedy som začul zvonček nad vchodom do obchodu.
"Máme zatvorené!" Okríkol som neznámeho návštevníka a ani som sa neunúval zdvihnúť zrak ku dverám. Bol som si istý, že tá osoba odíde. Ozvali sa však kroky smerom ku schodom a ja som si povedal, že možno niečo potrebuje. Vstal som teda a prešiel k zábradliu.
"Máme zatvo..." Nedopovedal som. Srdce sa mi takmer zastavilo, keď mi oči spočinuli na nej. Sivé šaty, útla postava, modré vlasy. Mohla to byť ona? Bola to ona? Nie to ....to nie je možné!
"Lil?" Vykoktal som zo seba potichu a ona sa na mňa usmiala so slzami v očiach. To nemohlo byť naozaj! Snívalo sa mi to? Vari som sa zbláznil?
"Ahoj, Oli." Vyslovila moje meno a ja som takmer zamrel. Naozaj tu bola?
Túžil som len po jednom a tak som to aj spravil, hoci som sa desil toho, že mi zmizne pred očami. Privrel som viečka a preniesol sa k nej. Schytil som ju do náručia a pevne stisol. Neveril som, že je naozaj pri mne. Neveril som, že držím rukami jej telo. Že stojí predo mnou živá a zdravá. Opätovala mi objatie a jej slzy mi zmáčali košeľu na ramene.
"Si skutočná?" Spýtal som sa už len pre istotu, hoci som o tom nepochyboval. Pohladila ma po líci a donútila ma tak odtiahnuť sa a pozrieť jej do zahmlených očí.
"Pravdaže som!" Usmiala sa ešte viac a vtisla mi bozk na pery. Chcel som ju pobozkať znova, ale mal som v hlave toľko otázok, radosti aj hnevu, že som ju musel prerušiť.
"Kde si bola? Boli to dva mesiace! Dva mesiace!"
"Viem. Michael ma však uzdravoval veľmi pomaly. Moje telo bolo po Lilith úplne zničené. Prišla som o krídla aj o väčšinu schopností. Chcela som sa vrátiť skôr, ale on ma upozornil, že to nemusím prežiť." Prešiel som jej prstom po líci a zotrel jej slané slzy.
"Bál som sa, že už si na mňa zabudla!" Vydýchol som a vpíjal sa do jej krásnych očí. Zdvihla kútiky úst a vošla prstami do mojich vlasov.
"Predsa som ti sľúbila, že sa vrátim! Zo všetkého najviac som túžila byť znova s tebou, Oli!" Pritiahol som si ju k sebe a tentoraz ju pobozkal so všetkou vášňou a bolesťou, ktorá vo mne za tie dva mesiace narastala. Potom som ju znova objal a tvár si zaboril do jej vlasov.
"Je mi ľúto, že si prišla o krídla." Riekol som jej súcitne, keď som sa jej znova zahľadel do tváre. Potriasla hlavou a potom ju s ustráchaným pohľadom zdvihla.
"To nevadí. Všimla som si, že tebe zo schopností nič neubudlo. To je dobre. Môj záchranca musí na mňa dávať pozor." Priložil som pery na jej čelo a zostal ak o chvíľu dlhšie. Stále som nemohol uveriť, že ju vidím a cítim. Bolo to ako sen. V tom sa zvonku ozvalo krákanie.
"To sú..." Začala a neveriacky obrátila hlavu k výkladu.
"Tvoje vrany. Stále boli so mnou." Keď sa obrátila späť, na tvári jej žiaril úsmev.
"A čo Victor? A...Angie?" Prerušila moje myšlienky opatrne.
"Sú v poriadku. Victor ju našiel neďaleko hotela. Bola veľmi zranená, ale prežila to. Victor sa z nej smial, že sa mu chcela viacej podobať, preto sa nechala doráňať tými potvorami." Rozosmiala sa a utrela si slzy.
"To je celý Victor."
"Chýbala si nám. Všetkým."
"Môžem ju vidieť? Vezmeš ma za ňou?" Spýtala sa nevinne a ja som prikývol.
"Áno. Ale až o chvíľu. Chcem byť s tebou ešte chvíľu sám. Bojím sa, že mi zasa zmizneš." Vzdychol som si nespúšťajúc z nej oči.
"Nikam nezmiznem, Oli. Pohádala som sa s anjelmi, pretože ma nechceli pustiť. Ale ja som neustúpila. Musela som sa k tebe vrátiť. Vždy by som sa vrátila! Vždy!" Viac som od nej počuť nepotreboval. Vtiahol som ju do náručia a znova ju pobozkal. Triasla sa mi pod rukami rozrušením a z očí jej prúdili slzy šťastia. Vpíjal som sa do jej vône a prosil, aby ten moment trval večne.
Všetky modlitby a prosby boli vyslyšané. Moja drahá Lil sa mi vrátila. Bol som tam kde som mal byť. V kníhkupectve s mojou modrovláskou.
