Všetko bolo pripravené. My sme boli pripravení. Kráčali sme lesom pomedzi stromy smerom, ktorý mi ukázali vrany. Bola som si istá, že sa nemýlia a že ideme správne. Starosti mi však robilo to, že Raum si ich všimol. Všimol si aj mňa, hoci ma presne nevidel, dokázal ma ovládať. Mal nado mnou moc aj na diaľku. Neviem prečo. Možno za to mohlo puto s jeho matkou, možno bol taký silný. Nech už pôvod jeho moci bol akýkoľvek, naháňal mi hrôzu. A nielen mne. Stúpala som na polámané konáre a trávu, v ktorej sa potichu ozývali moje kroky. Za mnou sa šírila ozvena ďalších chodidiel, ktoré patrili zástupu anjelov. Celá naša armáda postupovala ďalej, opatrne a obozretne, pripravená na útok. Oliver držal krok so mnou, ani na sekundu by ma nespustil z očí. Michael kráčal po mojej ľavici a odhodlane pozeral vpred. Za ním sa zakrádal Camael a ostatní. Bola som si istá, že Angela a Victor sú stále za mnou a to sa mi aj potvrdilo, keď som zastavila a obrátila sa. Rozoznala som totiž miesto, kde sme sa nachádzali.
"Už sme blízko. Mal by byť na okraji ďalšieho mesta. Je tam starý hotel a kostol kúsok odtiaľ. Dúfam, že sa mi ho tam podarí nalákať. Obídete to z druhej strany, jeden z vás musí ísť dnu a pripraviť kúzlo spútania."
"Urobím to. Viem presne ako má vyzerať." Ozval sa Oli a mne sa v mysli vybavila spomienka na to, keď toto kúzlo použil. Proti komu.
"Dúfam, že bude fungovať." Dodala som neisto a on ma chcel ďalšou vetou upokojiť.
"Meirion bol hneď v pasci. Nemohol sa pohnúť z miesta." Snažil sa ma presvedčiť o tom, že náš plán je bezchybný, no ja som aj tak pochybovala.
"Viem, ale toto nie je obyčajný démon." Ešte aj teraz som cítila, ako sa niektorí z anjelov pri slove démon zachveli. Robilo im zle už len keď sa o nich hovorilo a to sa o chvíľu mali stretnúť zoči voči s tým najobávanejším z nich.
"Je mi jedno, kto to je. Pošleme ho tam, kam patrí." Vedela som, prečo to vyslovil. Anjeli si mali myslieť, že urobíme to, čo chcú. Oli však mal vlastnú predstavu o tom, ako to má dopadnúť. Dobre som poznala jeho pohľad, keď klamal. Stačila mi sekunda a v jeho očiach som okamžite rozoznala lož. Neupozornila som však na ňu. Tvárila som sa akoby nič. Hrala som jeho hru.
"V poriadku. Niečo si vymyslím, nalákam ho do kostola a dostanem ho až na symbol. Keď bude spútaný, dám vám znamenie aby ste prišli. Nie som si istá, či budeme sami, ak bude mať so sebou tých poskokov, musíte sa ich zbaviť. Nemôžu nám tam zavadzať."
"To by pre nás nemal byť problém." Zvolal zo zadu jeden z anjelov. Netuším aké bolo jeho meno, ale odvážne sa vystrel a v jeho ruke sa zablysol dlhý meč. Narozdiel od ostatných veril, že Raum nemá šancu. Sebavedome na mňa pozrel akoby mohol celú bitku vyhrať on sám.
"Neviem, čo má so mnou Raum v pláne. Ale musíme ho zastaviť. Nech sa bude diať čokoľvek, najprv zastavte jeho." Riekla som, no Oli vedel, že to hovorím najmä jemu.
"Čo tým myslíš?" Spýtal sa ma so zachmúrenou tvárou, pričom nervózne zvieral nôž v dlani.
"Aj keby mi ublížil, postaraj sa najprv o to, aby nemohol ublížiť ďalším. Nehľaď na mňa, priorita je zbaviť sa ho." Zamračil sa a vzdychol si.
"To po mne nemôžeš chcieť! Vieš, že vždy budem najskôr dávať pozor, či si v poriadku až potom riešiť, čo s ním." Srdce mi nepríjemne stislo a v lopatkách som ucítila známe mravčenie.
"Hoci sa riadi ľudskými citmi a vlastnou zaslepenosťou, má pravdu. Musíme ťa ochrániť, si kľúčom k jeho uzavreniu späť do cely." Tieto slová Olivera vyviedli z miery. Ako inak patrili Nathanielovi. Oli zaťal päste a o chvíľu ho už držal za bledý plášť a zvieral mu ho v rukách.
