THE RED GAME / FF

kapitola 6. Nepodarené vlámanie

Túto čásť venujem Mima136! Ďakujem za krásny koment, ktorý mimoriadne potešil! ❤️

  Potter ma síce uistil, že nás nikto nechytí, lenže ja, ako správny pesimista, som si v hlave začala vytvárať tie najhoršie scenáre toho, ako nás chytia a zavrú do Azkabanu. Čo by na to povedali moji rodičia..

Nad touto myšlienkou sa musím uchechtnúť, no moja dobrá nálada je razom fuč, keď zbadám Pottera. Všemocne sa drží oboma rukami odkvapu na streche, ktorý nebezpečne zakvíli, keď sa naňho celou váhou zavesí.
Nahlas prehltnem. Neveriacky naňho hľadím, ako svižne vyskočí na strechu a otočí sa ku mne. Teraz som na rade ja.
,,Ehm, Potter, no ja neviem.. Podľa mňa by som tu mala ostať a hlásiť každý pohyb na ulici." snažím sa z toho nejako vykrútiť chabou zámienkou. Potter sa schuti zasmeje:
,,Nebuď strachopud, Aurellová!" podpichne ma a ja si odfrknem. Pff, ževraj strachopud! Tak ja mu ukážem!

,,Ja nie som strachopud!" aby som potvrdila drsnosť mojich slov, frajersky odkopnem kamienok pri nohách. No aspoň taký bol plán. Lenže moja noha vystrelí až príliš do výšky, ťahajúc za sebou zvyšok tela. S krátkym výkrikom dopadnem už po druhý raz v tento večer na zľadovatelú zem. Syknem, sediac na zadku. Potter sa snaží zadržať smiech, ale z dlaní sa mu vyderie tichý chichot. Postavím sa na nohy a otočím sa Potterovi chrbtom, aby nezbadal moje červené líca plné hanby. Ale on sa rozosmeje ešte viac.

,,Aurellová, t-tvoj zadok!" a to už vypukne do hurónskeho smiechu, ktorý sa ozýva snáď na celú ulicu.
Takto zahanbiť sa môžem iba ja! Rýchlo sa otočím naspäť a začnem si oprášovať sneh z pozadia. Celý čas sa snažím ignorovať hlasný rehot Pottera, ale keď sa mi nedarí, radšej zmením tému:
,,Pomôžeš mi, alebo čo?!" vyšteknem nevrlo a podám mu svoje ruky. Keď sa vložia do tých jeho, moje telo sa zachveje. To ma ešte viac naštve, vôbec neviem čo sa to so mnou deje, a to sa mi nepáči.

Potter ma začne ťahať hore a ja mu chcem pomôct, tak sa nohami snažím odstrčiť od vytŕčajúcich tehál. Funíme a dychčíme, ako po Bradavickom maratóne.
,,Aurellová, pre Merlina, koľko ty vážiš?!" vytlačí zo seba celý červený. Tak on naozaj vie, čo v danej situácii povedať! Pretočím očami.
,,Nebuď cintľavka, Potter!"
,,Čože?" zažmurká očami a prestane ťahať, prekvapený mojou nevrlosťou.
,,Že nemáš byť nahluchlá cintľavka!" zvolám otrávene na celú ulicu. Vyslúžim si štekot psov.
Potter svoje veľké telo nakloní nado mňa, takže aby som mu videla do očí, musím zdvihnúť hlavu.
Jeho zelené oči mi pripadali ešte jasnejšie, než doteraz, asi tými iskierkami, ktoré v nich poletovali. Myslela som si, že nahodí ten svoj úškrn á la ,,ja som naj", ale jeho tvár ostala vážna. Tvrdo ma prebodával pohľadom, asi som sa mala báť, no nebolo to tak.

,,Odvolaj to, Aurellová." zašepkal a jeho dych sa kvôli teplote zmenil na dym, ktorý sa odrážal od mojej pokožky a zanechal na nej stopy tepla.
,,Lebo čo?" zašepkala som mu naspäť, a celá vzrušená čakala, čo sa bude diať ďalej.
,,Nebudem to opakovať dvakrát."
,,Ani ma nehne, Potter!" samoľúby úškrn na mojej tvári zmizne tak rýchlo, ako prišiel, keď mi pustí ruky. V poslednej chvíli sa zachytím o kraj odkvapu.
,,Potter!" zapištím.
,,Odvolaj to!" náhli ma, zatiaľ čo ja sledujem moje zľadovatelé prsty, ktoré sa pomaly kĺžu po mokrom kove. O chvíľku ma začnú opúšťať sily a ja začnem panikáriť. Keď sa zošmyknú z kovu zdesene zvolám:
,,Dobre, prepáč!" už zatváram oči, pripravená na tvrdý dopad, keď v tom pocítim tlak Potterových rúk na mojich lakťoch. Roztrasene si vydýchnem, snažiac sa ukľudniť moje divo búšiace srdce. Keď som takmer hore, Potter vyhlási:
,,Ospravedlnenie sa príjma!" nedobrovoľný smiech, ktorý sa mi vyderie z úst, ihneď vymením za vraždiaci pohľad.
Ešte stále sa spamätávam z toho šoku, keď musím čeliť opäť ďalšiemu - strešné okno. Potter sa predo mnou iba mihne a už je preč. Nakuknem do okienka, ale kvôli tme nič nevidím.
,,Som v poriadku." ozve sa zrazu, až mnou trhne.
,,Teraz ty!"
,,Musím?" zaskučím.
,,No ták.. Neboj, ja ťa chytím."
,,No jasné, tak, ako pred chvíľou, čo?" moje obočie vystrelí dohora a ja sa nakloním ešte viac do okna, aby som počula odpoveď.
,,Aurellová?" spýta sa ustráchane.
,,Hm?"
,,Vieš, že by som nikdy nedopustil, aby si z toho odkvapu spadla." jeho slová ma zahriali pri srdci, odrazu som necítila žiaden strach. Iba krásny pocit hlboko vo mne. V mysli som si dookola opakovala jeho vetu, vychutnávala si jej význam a radovala sa z každého slova v nej.