THE RED GAME / FF

kapitola 25. Najväčší trapas

DÔLEŽITÁ INFORMÁCIA:
Všimla som si, že v predchádzajúcich častiach som opisovala oči Jamesa Pottera ako zelené, lenže on ich mal hnedé. Keď budem mať čas, opravím to, ale odteraz budem písať o hnedých očiach Pottera ;))

   Ani nestihnem vstrebať všetky tie nepríjemné novinky, vlkodlak neotáľa a rozbehne sa priamo k nám. Už na nás cerí svoje ozrutné zubiská a ukazuje svoje ostré pazúre, keď v poslednej sekunde ho Potter pomocou zaklínadla odhodí na druhý koniec izby. Remus bolestne zavije a ja sa konečne spamätám. Nespúšťajúc z neho oči si vytiahnem svoj prútik z vrecka a snažím sa spomenúť si na nejaké kúzlo proti týmto strašným tvorom. No nemám veľa času, pretože vlkodlak je znova na nohách. Zalovím v pamäti a rýchlo vykríknem:

,,Incarcerous!" okamžite sa okolo Námesačníka vyčarí väzenie a ja si spokojne odfúknem.
,,Slušný výkon, Maddie." daruje mi uznanlivú pochvalu vyškierajúci sa Potter. Iba pretočím očami a mávnem rukou nad tou maličkosťou.
Obaja podskočíme, keď okolo nás preletí jedna mreža z väzenia a vystrašene vyvalíme oči na silného vlkodlaka, ktorý pomaly ničí moje dielo.

,,Musíme bežať, je silnejší než som si myslela." vydám sa k dverám.
,,Čože?" nechápe Potter.
,,Poď, rýchlo! Nemáme veľa času!" potiahnem ho za rukáv a hneď nato sa zohneme, aby nás netrafila ďalšia kovová tyč. Rozbehneme sa preč z chatky. Stále sa obzeráme za seba, čo nás dosť spomaľuje, ale musíme si kryť chrbát... Počkať! To je ono!

  Prudko zastavím a James o chvíľku nato tiež, spýtavo na mňa pozerajúc.
,,Musíme.." odmlčím sa, kvôli nedostatku kyslíku v mojich pľúcach. Snažím sa lapiť dych, ale nie som zrovna Paavo Nurmi. Predkloním sa a podopriem si ruky o kolená.
,,Musíš ma kryť." vytlačím zo seba, no on stále nechápe.
,,Viem ako naňho. Ver mi. Musíš ma kryť."  Teraz, keď už mu je všetko jasné, rázne pokrúti hlavou na protest.
,,Žiadne také!" vyhlási udychčane. Zadívam sa do jeho orieškových očí a zbadám v nich strach. Ale stále tam hrajú hlavnú rolu jeho neposedné iskričky šibalstva.
,,James, pozri sa na mňa." keď to odmieta urobiť natiahnem k nemu ruku a zdvihnem mu bradu na úroveň mojich očí. Neisto sa do nich zapozerá.
,,Nič sa mi nestane, dobre? Mám všetko naplánované. Ja ti verím, Potter. Čo ty?" Nahlas si povzdychne.
,,Nechcem aby sa ti niečo stalo. To by som si nikdy neodpustil." jemne sa naňho usmejem, zatiaľ čo moje srdce bije o stošesť od radosti, ktorá prekypuje mojim telom. Pritúlim sa k nemu a vsiaknem do nosa jeho typickú vôňu pomaranča a škorice. Slastne si vzdychnem a potom sa od neho pomaly odtiahnem, stále ho držiac za ruku.
   Ozve sa brechot a ja viem, teda my obaja vieme, že je čas. Odhodlane mu stlačím ruku a on mi stisk opätuje. Netreba nič viac dodať.
 
Otočím sa k vlkodlakovi a rozbehnem sa bližšie k nemu, aby ma vedel nájsť.
,,Hej, Remus! Tu som! Chyť si máá!" okamžite prestane ňuchať niečo v tráve a namieri si to ku mne, keď v tom Potter spoza jeho chrbta po ňom vyšle zaklínadlo:
,,Mobiliarbus!!!" vlkodlak stratí zem pod nohami a začne sa vznášať k oblohe.
,,Namier ho sem, Potter!" ukážem na miesto blízko stromu, pri ktorom je pasca. Zostáva ho tam zahnať. On tak urobí a Námesačník zlostne zafuní. Ťažko preglgnem a zamávam rukami:
,,Heej tu som!" bez rozmýšľania sa za mnou rozbehne, zdá sa, že ešte rýchlejšie ako predtým. Nevediem ho k stromu a...

,,Chňap!" pasca zafunguje a zmätený Remus sa ocitá v sieti nad nami. Šťastne si vydýchnem a s Potterom, ktorý ku nám príde, si dáme high five. Otočíme sa na odchod, ale to, čo zbadáme, nás donúti zastaviť.

,,Hagrid." hlesne Potter nahnevanému obrovi.

***

,,Šmária decká, mohlo sa vám niečo stať!" zabedáka a dvoma prstami si prejde po dĺžke svojich fúzov. My s Paroháčom mlčky sklopíme pohľady na svoje zablátené topánky.
,,Ten vlkodlak bol tak blízko od toho, aby vás zhltol! Jejda!" zľakne sa, keď zhodí pohár zo stola pri tom, ako rozhadzuje rukami do všetkých strán.
,,Prepáč, Hagrid." prehovorím napokon a Potter sa pridá:
,,Nechceli sme."
,,Heh, nechceli, nechceli.." mávne nad nami rukou a pokrúti hlavou.
,,Keď ste už tu, povedzte mi, ako sa vám darí."
,,Takže nás nebonzneš?" prekvapene zažmurká očami Paroháč vedľa mňa.
,,Samozrejme, že nie." s úľavou spustím napnuté plecia. V tej chvíli mi spadne obrovský kameň zo srdca.
,,Ale nech sa to už neopakuje!" pohrozí nám prstom a my poslušne prikývneme. Vstane zo zeme aj s rozbitým pohárom a namieri si to do druhej izby. Tesne pred nimi však zastaví a oznámi:
,,Idem vám urobiť teplý čaj a donesiem aj pár sušienok." pri zmienke tvrdých koláčoch od Hagrida mi žalúdok spraví veľké salto a ja sa zo slušnosti nasilu usmejem na odchádzajúceho priateľa.