THE RED GAME / FF

kapitola 19. Samé klamstvá

Túto časť venujem 1111demon ! Ďakujem za votes ❤️

Je presne 19:54:56 a ja už nervózne podupkávam nohou na chodbe pred prefektskou klubovňou. Tiež mi ten tajomný mužíček mohol povedať, kde presne. A pre toto sme my ženy stále nahnevané! Tá ich ,,zhovorčivosť", ktorá z nich doslova srší!

Ak chceš vedieť pravdu.. Ako to myslí? Pravdu ohľadom čoho? Pretože v poslednej dobe tuším, že mi už klame každý. Utrápene si vzdychnem a pošúcham si boľavé spánky. Mám tu vôbec čakať? Oplatí sa to? Čo keď je to len pasca? V tento školský rok sa dejú naozaj zvláštne veci, preto by ma to ani neprekvapilo. Asi by som mala ísť. Je neskoro, nemala by som sa už vôbec zdržiavať na chodbách. Očkom myknem po hodinách.
19:59:42. S povzdychom rozpohybujem svoje stuhnuté nohy priamo k mojej klubovni. Chystám sa pánovi v obraze, ktorý je nespokojný s mojim neskorým príchodom, zadať heslo, ale zabráni mi to stisk na mojom ramene. Vystrašene vypísknem a v sebaobrane odstrčím dotyčného čo najďalej. Jeho to však nezastraší, iba si narovná kravatu a prehovorí šepotom:
,,Ak sa nemýlim, som tu načas." a presne, ako to dopovie na hodinách začne veľká ručička odbíjať 20:00. Ešte stále omráčená prepadnutím neznámeho, iba máličko prikývnem.
,,Tak prečo mám pocit, že ste chcela odísť, Lady Aurellová?" Lady.. To mi niečo hovorí!
,,Tom?" zmôžem sa na jediné. Môj hlas sa v polovici zadrhne, takže sa po celej chodbe rozozvučí môj chrapľavý šepot. Jeho tichý smiech je mi jedinou odpoveďou.
   Medzi nami sa rozhostí nepríjemné, ťaživé ticho. No aspoň pre mňa. Jemu to očividne vôbec neprekáža, skúma ma svojimi ľadovými očami a ja ešte viac znervózniem. Napokon preruším ticho:
,,Ehm.. Tak som tu." v duchu si poriadne vynadám. Tak som tu?! Vážne?! Hanblivo sa usmejem a svoj pohľad stočím k čerstvo umytým dlaždičkám. Chudák Filch, dal si konečne tú námahu, ale aj tak jeho práca ostane na osoh.

,,To som rád." prikývne pomaly, stále zo mňa nespúšťajúc zrak.
,,To ty si ten, čo mi písal list? Prečo? Akú pravdu mi chceš povedať? A ako to, že vieš, kde som sa vtedy nachádzala? Ani to nebola moja izba.. Špehuješ ma?" prižmúrim podozieravo oči a nebadateľne od neho odstúpim. Začína sa ma zmocňovať strach, tento mladík na mňa pôsobí čudným dojmom. Je tak tajomne zastrašujúci, no zároveň tú hádanku menom Tom chcem rozlúsknuť.
Viem, že možno nebolo dobré zahrnúť ho všetkými otázkami naraz, ale na druhej strane si to aj zaslúžim.
,,Dá sa to tak povedať." prisvedčí, no odpovie iba na jednu z mojich otázok. Zamračím sa.
,,Takže sa priznávaš!" prekrížim si ruky na prsiach a váhu prenesiem iba na jednu nohu.
,,Hmh." znova prikývne a ja prekvapene pootvorím ústa.
,,Nič viac? Žiadne klamstvá, obhajoba?" pokývem neveriacky hlavou. Nato si vyslúžim jeho tichý a krátky smiech. Je v ňom podtón temna a preto sa mi divoko rozbúši srdce, preťažené panikou.
,,Klamať vám nechcem. Som tu kvôli tomu, aby som vám povedal pravdu, my Lady." nad jeho prezývkou sa moje zmýšľanie pozastaví, ale tento chlapec je samé prekvapenie, takže to nakoniec nechám tak. Súhlasne prikývnem a čakám, čo povie ďalej.

,,Domnievam sa, že Charity už poznáte." je to skôr suché skonštatovanie, než otázka. Vydám zo seba čudesný zvuk, ako kladnú odpoveď.
,,Viem, kde je." moje oči sa ihneď rozžiaria a opäť si získa moju všetkú pozornosť.
,,Kde?" povzbudím ho netrpezlivo.
,,Nebudete to mať také ľahké, my Lady. Potom by to nebola žiadna záhada. A ja viem, že vy ich máte veľmi rada." zalapám po vzduchu, keď sa jeho ľadové prsty ocitnú na mojich rozhorúčených lícach. Ťarbavo sa dostanem k slovu:
,,P-prečo si to myslíš? Ja už mám všetkých tajností akurát tak po krk!! Napísal si, že mi povieš pravdu, tak hovor!!!" vyletím naňho vytočene, nezabúdajúc pri tom široko gestikulovať rukami. Hlava mi ide zo všetkého prasknúť, toto je snáď iba zlý žart!
,,Ach, Lady Aurellová.. Ste tak naivná." vzdychne si, stále krúžiac prstom po mojom líci. Začne mi to byť nanajvýš nepríjemné a tak sa mu to rozhodnem oznámiť:
,,Prepáč, ale mohol by si sa prestať dotýkať mojich líc?" odsuniem jeho ruku, ,,a tiež by si mi mohol začať tykať."
,,Prečo, my Lady?" zvraští obočie. On ma dnes asi fakt chce naštvať.
,,Pretože tuto nejde o žiadnu formalitu!" Kedy mi už konečne povie to, čo chcem?! Iba ma zdržuje! No keď si uvedomím, že hulákam po chodbe, ihneď sklapnem. Vyplašene preletím pohľadom po všetkých kútoch, v ktorých by sa mohla nachádzať Filchova mačka. Lebo s pani Norissovou nemám dobré skúsenosti.
,,Takže podľa teba tu nejde o žiadnu formalitu?" zašepká potichu a pristúpi ku mne o krok bližšie, ničiac dostatočnú vzdialenosť medzi nami. Premiestnim zmätené oči do tých jeho, pri čom sa mi zasekne dych. Čo to robí?
Nechcem, aby si myslel, že som zbabelec, tak ostanem stáť na svojom mieste, rozhodne vztyčujúc bradu na jeho úroveň.
,,Som o tom presvedčená." vyhlásim, no v okamihu to oľutujem.