THE RED GAME / FF

kapitola 24. Námesačný Námesačník

,,Už môžem?" spýtam sa nedočkavo.
,,Aurellová, nepozeraj!" zahriakne ma Potter tesne pri mojom uchu, takže sa musím jemne nakloniť aby som neohluchla.
,,Ja sa nepozerám! Ale kedy môžem? Už ma začína zožierať zvedavosť!" vychrlím, nervózne si hryžúc peru. Zasmeje sa.
,,Niekto je tu nedočkavý!" zanôti hravo a ja ho naslepo buchnem do brucha.
,,Sklapni a veď ma!"
,,Ako rozkážete, madam." viem si predstaviť jeho úškrn na tvári a to, ako na mňa teraz žmurkol. Pokrútim s úsmevom hlavou, no už to nechám tak.

Nevedela som, že keď ho včera pozvem na ,,rande", tak ma milý pán Potter príde zobudiť o piatej ráno jeho básničkou pre mňa. Popravde? Bolo to milé, ale spieva otrasne. Znela nejako takto:

Vstávaj moja rosnička,
Prebúdzam ťa zo sníčka,
Ver, že také rande nikdy nezažiješ,
Tak už z tej postele bež!
Tralalalalalalá...
Vstávaj moja princezná...
Turiturituritú,
Raňajky pripravené už sú!

Oceňujem jeho snahu, ale Shakespear z neho nebude. A prosím vás, o piatej?! To by som nevstala ani keby mi to prišiel zaspievať sám Merlin v spodnom prádle značky Kelvin Klein!
Potešilo ma, že sa snaží, ale ľahké to mať veru nebude. Zvážila som všetky možnosti a nakoniec som sa rozhodla ho trochu potrápiť. Nie, nie som pomstichtivá... No dobre, možno trochu predsa len hej, ale tu nejde o pomstu, je to skúška dôvery.

,,Už sme tu!" zvolá Potter a ja sebou až trhnem, keď ma prebudí do reality. Netrpezlivo prenesiem svoju váhu na jednu nohu, kým mi dáva dole šatku z mojich očí.
Pomaly ich otvorím a zamrznem.
Toľko krásy v jednom výhľade! Stromy, tichý potôčik, východ slnka... A ten piknik uprostred! Zaškvŕka mi v žalúdku a ja si ho dlaňou pohladím. Aj som vyhladla.

V úžase pokrútim hlavou.
,,Potter, veď to je niečo... Nádherné! Kde to vlastne sme?" obrátim sa naňho. Po mojej pochvale sa jeho tvár z neistej premení na rozžiarenú. Chytí ma za ruku a potiahne ku stromu s piknikom, po ceste odpovedajúc:
,,V Zakázanom lese." Vyvalím oči. Toto je Zakázaný les?! Veď je tu krásne! Neveriaco otvorím ústa, keď si sadáme na deku.
,,Neverím." hlesnem, ešte stále krútiac hlavou, ,,toto a Zakázaný les? Veď on je celý taký... Strašidelný á... Taký tajomný... A toto je... Úplný opak!" habkám, snažiac sa mu vysvetliť moje zmätené pocity. Nahlas sa zasmeje, až nakloní hlavu dozadu a ja sa nadtým musím pousmiať.
,,Nepoznáš toho ešte veľa." prisvedčí a energicky sa natiahne po fľaše z vodou. Ponúkne mi jednu a ja si z nej hneď hltavo odpijem. Čo najviac slušne si pomocou servítky utriem ústa, zatiaľ čo Potter sa neobťažuje ju ani použiť, mokré kútiky si utrie do rukáva.
,,Ako to, že ty áno?" zvedavo si ho premeriam. Pri tej otázke mu až zabehne a mierne zbledne.
,,Nó, viééš.." začne, vyhýbajúc sa očnému kontaktu.
,,Pravdu!" napomeniem ho hneď.

Smutne zvesí plecia a skloní hlavu.
,,Prepáč Aurellová, ale toto ti naozaj nemôžem povedať." Nebudem klamať, trochu sa ma to dotkne, ale viac to zamrzí.
,,Prečo nie?"
,,Lebo som to sľúbil."
,,Aj mne si niečo sľúbil a koľkokrát si to nedodržal." neúprimne sa zasmejem a on sa na mňa previnilo zahľadí. Pohľad mu neopätujem, iba vstanem z deky a oprášim si aj tak čisté nohavice. Snažím sa niečim zamestnať, aby ma moja myseľ nevraciala do boľavých čias. Nasmerujem si to k potôčiku. Je pomerne veľký, miestami už zamrznutý. Pohľadom sa kochám nad farbami zapadajúceho slnka, ktoré sa odrážajú od jeho čistej hladiny. Zohnem sa po kamene pri mojich nohách a jeden tam s čľupotom hodím. Na piaty pokus sa mi podarí aj žabka, začo si vyslúžim potlesk od Pottera, ktorý sa tu nečakane zjavil, ani neviem kedy. Nevšímam si ho a pokračujem v hádzaní.
,,Ak by si mala chuť-"
,,Nemám chuť na nič, Potter." utrápene si povzdychnem.
,,Ani na naše nezmyselné hádky, ani na to hlúpe predstieranie, že všetko je okej." nachvíľu prestanem hádzať kamienky do vody a tvárou sa k nemu prudko otočím.
,,Pretože nič nie je okej." trpko poznamenám a opäť pokračujem vo svojej činnosti.
,,Máš pravdu." prekvapí ma jeho náhle vyhlásenie.
,,Nič nie je v pohode. My sme rozhádaní, slizolinčania plánujú vzburu, niekto unáša našich spolužiakov... A vieš čo?" so záujmom sa zahľadím na jeho profil osvetlený slnkom. S malým úsmevom sa pozerá niekde na neurčitý bod v horizonte.
,,Ja som šťastný, Maddie." vyriekne napokon. Pohľad presunie na mňa a zopakuje:
,,Ja som šťastný! Tento rok je ten najlepší, aký môže byť! Mám priateľov, ktorí vždy stoja pri mne, milujúcu rodinu. A mám teba. A som štastný." prehovorí pevne a hneď nato sa začne smiať. Jeho smiech sa odráža o každú kôru stromu, ozýva snáď v každom kúte lesa, jeho smiech je priam hysterický. Nakloní hlavu k nebu a okamžite na jeho tvár začnú dopadať vločky snehu. Rozprestrie ruky a vykríkne: