THE RED GAME / FF

kapitola 20. Prekliate hry

,,To nie je možné!! T-to.. ty hajzel!" vykrikujem hystericky, celá červená od hnevu. Neverím, že by mi toto James urobil. On sa o mňa stavil?!
,,No ták, Maddie, daj si to vysvetliť!" naliehavosť z jeho hlasu doslova srší, ale ja na to neberiem ohľad. Hnev so mnou lomcuje a čochvíľa určite vybuchnem. Snaží sa ma dohnať, ale ja uháňam do svojej izby, ako zmyslov zbavená.
,,Myslím, že to chápem dosť jasne!" zavrčím, no on hneď namieta:
,,Ty si tiež pobozkala iného chlapa! A ja som ti odpustil, tak odpusť aj ty mne!" tiež naberá na intenzite hlasu. Prudko sa k nemu otočím, až ním mykne. Zasyčím mu do jeho ublíženej tváre:
,,Lenže ja, narozdiel od teba, som to neurobila vedome! Dala som mu aj facku a ty-ty-ty.. Ty si sa o mňa stavil, akoby som bola nejaká vec, bezcenná hračka!" obviňujem ho s bolesťou v hlase. Hnev pomaly podá žezlo smútku a zo mňa výde potlačené smrknutie. Ihneď sa otočím, hľadajúc bezpečie svojej izby. Ešte chvíľu sa budem pozerať do jeho zelených očí a namieste sa tu zrútim. Nechcem vyzerať ako cintľavka.

,,Mrzí ma to, nechápeš?! Zruším tu stávku, zruším tu stávku!" vykrikuje za mnou, keď som v polovici schodiska.
,,Nemusíš ju zrušiť, pretože si ju práve prehral." zašepkám trpko.
,,A-ako to myslíš?" neverí vlastným ušiam. No ani ja som neverila správe, ktorú som sa teraz dozvedela.
,,Myslím to tak, že by si si mal hľadať tých desať fliaš toho sprostého maslového ležiaka! Pretože my dvaja končíme!" vysloviť tieto slová bolo to najťažšie v mojom živote. Áno, možno som konala unáhlene, áno, možno som mu mala odpustiť.
Lenže asi by som nedokázala zniesť to poníženie a bolesť, keby som s ním zajtra ruka v ruke vyšla na chodbu a o tri mesiace nato, by sa so mnou rozišiel. Čo keď to bola všetko iba hra?

Hnusná, prekliata hra chrabromírskeho princa?

***

A takto - zronenú a zlomenú - ma našla Lily, ktorá z ničoho nič vtrhla do mojej izby ako výchrica. Nepotrebovali sme žiadne slová, keď ma zbadala, ochranársky si ma privinula k sebe do náručia a šepkala mi utešujúce slová do vlasov. Keď som ukľudnila svoj neustávajúci plač, začala rozprávať. Očividne chcela, aby som svoje myšlienky presmerovala na niečo iné.
,,Sev sa so mnou už vôbec nerozpráva. Nechápem prečo! Ignoruje ma a úmyselne sa mi vyhýba.. Ach a ešte k tomu to znamenie, čo sa mi začalo rysovať na ruke. Desne to svrbí a bolí, jasne vidím ako sa nákres zväčšuje, ale nemôžem isto povedať, čo to je. Preto som prišla za tebou, predpokladala som, že ty to rozlúštiš. Ale keď som našla uplakaného Pottera na schodoch k tvojej izbe.. Pochopila som." smutne sa na mňa usmeje, no ja od nej odvrátim pohľad. Neisto si zakusnem do pery a prehovorím zlomeným hláskom:
,,Čo keď som naňho bola príliš tvrdá?" ihneď zavrhne moju úvahu.
,,Stavil sa o teba. To sa nerobí. Ani nevieš, akú veľkú chuť mám zabiť ho! Dokonca väčšiu, než inokedy!" chrapľavo sa zasmejem a posadím sa na roh postele.
,,Ukáž mi to zápästie, nech sa na to pozriem." rukou jej naznačím, nech si ku mne sadne bližšie a ona tak spraví. Vysúka si dlhý rukáv hábitu a mne sa naskytne pohľad na jej čierne tetovanie. Neviem, čo presne to je, ale strašidelne sa to hýbe a nebezpečne to rastie po celej ruke. Opatrne bruškami prstov prejdem po čiarách a zmrazí ma. Lilyna ruka je úplne ľadová, čo ma donúti prudko sa odtiahnuť.

S nakrčeným obočím napokon vyhlásim:
,,Naozaj netuším, čo je to zač, ale vyzerá to strašidelne. Mám pocit, že jedna osoba by nám v tom mohla pomôcť." veľavýznamne sa na ňu pozriem a ako na povel obe naraz vyslovíme jedno meno:
,,Hagrid!"

***

   Zaklopem na staré drevené dvere nakonci čistinky správcovi lúk a hájov, no zároveň tomu najmilšiemu obrovi na svete. Otvorí nám s milým úsmevom a so slovami:
,,Mad, Lily! A čo vy tu?"
,,Prišli sme navštíviť dobrého priateľa." žmurkne naňho Lily a spoločne sa zasmejeme, keď dodám:
,,A potrebujeme pomoc."
,,Poďte ďalej!" uhne nám svojim veľkým telom a my vojdeme do skromnej izbičky. Vonku je chladno a tak si spokojne vydýchnem, keď zbadám tlčúci oheň v krbe. Bezmyšlienkovite k nemu prejdem a vytiahnem si dlane z rukavíc, mydliac si ruky nad jeho teplými plameňmi. Izbu osvetľuje iba oheň a pár sviečok, čo ju robí útulnejšou.
,,Šmária, ani som tu nestihol poupratať!" zašomre si popod nos obor a s tácňou s omrvinkami prejde do vedľajšej miestnosti. My si zatiaľ posadáme do jeho kresla. Je také veľké, že by sa tu v pohode zmestil ešte jeden človek. Zahľadím sa do krbu, počúvajúc zvuky blkotajúceho plameňa. Je to až zvláštne upokojujúce, iba s veľkou námahou potláčam ospalé viečka otvorené. Odtrhnem z neho zrak až po príchode Hagrida. Som si vedomá toho, že ani tá tona mejkapu na mojej tvári nezakrýva čmuhy na lícach a červené oči od plaču. No som rada, že sa nepýta.

,,Ehm, ehm.. Tak teda prejdem rovno k veci." vyhlási po dlhom tichu Lily a vyskočí z kresla, smerujúc k obrovi. Vytiahne si rukáv a Hagrid sa zvedavo predkloní, až stolička, na ktorej sedí, nebezpečne zavŕzga. Keď zbadá čudesné znamenie, zháči sa:
,,Pre drahého Merlina aj so všetkými temnými silami! Merlin chráň, ako sa ti to stalo?!?!" použije snáď všetky božstvá, aké pozná. To je to až také vážne? Konečne sa dostanem k slovu:
,,Čo sa deje? Čo to znamená?" premkne ma strach o svoju kamarátku.

,,Je to temné znamenie." zamrmle si skôr pre seba Hagrid, ale ja to postrehnem. Začnem zbesilo krútiť hlavou, odmietam si priznať fakt, že Lily je... temná? Veď to sa k nej absolútne nehodí!
,,T-to nemôže.. Veď- ja.. Ako som to nemohla vedieť? Kebyže si to všimnem skôr, možno by si sa tým teraz netrápila!" sadnem si späť do kresla a hlavu si zronene vložím do dlaní. V posledných dňoch sa moja šťastná rozprávka úplne rúca, a ja to nedokážem nijako zastaviť.
Zrazu na svojom chrbte pocítim teplý tlak niečej ruky, posúvajúci sa hore-dolu. Zdvihnem hlavu a pozriem sa do očí svojej najlepšej kamarátky. Vidno v nich tiež strach, ale kvôli mne sa ho snaží ukryť za falošný úsmev. Prebodne ma previnilý pocit, teraz by som mala byť jej oporou a nie ju zaťažovať mojimi problémami. Postavím sa na jej úroveň a vtiahnem ju do silného objatia.

,,Bude to v poriadku, neboj.." začne potichu smrkať, čo sa postupne premení na veľký plač. Odtiahne nás až Hagrid so slovami, že Lily odnesie k profesorovi Dumbledorovi. Nevoľky ju pustím a sledujem z okna chatky, ako obaja odchádzajú. Prečo sa mi odrazu zdá, že sa mi svet otočil chrbtom? Skĺznem dolu po stene až na drevenú podlahu vedľa Tesáka. Zaborím prsty do jeho kožuchu, mysliac na všetky udalosti z dneška.

Konečne som sama. Preč, niekde ďaleko od všetkých a všetkého. Prečo Lily? Prečo Charit? Kde vlatsne je? Prečo ja s Jamesom? Ako je to s Tomom a jeho tajnosťami? Moja päsť sa stretne s podlahou. Za to všetko môže on a jeho blbé hry! A taktiež Jamesove!!
  Nahnevane výdem von do chladného, novembrového dňa a namierim si to do stredu čistinky. Pozriem sa na oblohu posiatu vločkami a skríknem:
,,Toto so chcel?! Viem, že ma sleduješ! Tak sa ukáž! Nebuď srab, Tom Riddle! Tajomný L.V., sprostý tajnostkár! Všetko kvôli tebe! Lily, Sev, ja a Záškodnici! Trpíme len preto, aby si sa na nás mohol zabaviť! Tak čeľ následkom tejto hry! Priznaj sa, že ti na mne záleží!" aj keď ja k nemu nič necítim, v návale hnevu a beznádeje je človek schopný všeličoho.
Oblohu pretne divý, osamelý hrom. Nastane hrobové ticho, sprudka dýcham, pričom rozťahujem nozdry. Odrazu sa mi spoza chrbta ozve známy, pobavený hlas:

,,Takže ďalšie rande?"