THE RED GAME / FF

kapitola 5. Cesta do Rockvillu

  Cestu cez tajné chodby Bradavíc si nepamätám, po štvrtej tmavej uličke s milión zákrutami som to vzdala a iba hľadela okolo seba, ohromená tušením, koľko tajomstiev ešte tento čarovný hrad skrýva.

,,A sme tu." Potter zrazu zastaví pred nejakými padacími dvierkami a ja si posmešne uchechtnem.
,,Hádam tam nechceš skočiť." prevrátim očami s iróniou v hlase, ale Potterova tvár ostane vážna. Na mojej zatiaľ zamrzne úsmev.
,,Že tam nechceš..?" nedôverčivo skúmam jeho črty tváre a s výsledkom ostanem zdesená.
,,Nie!" okamžite zavrtím hlavou a otočím sa k odchodu, v snahe ťahať za sebou aj Pottera. Nepodarí sa to.
,,No ták.. Ja som to už skúšal a náhodou to nie je až také hrozné!" začne ma upokojujúco prehovárať.

,,Načisto ti už preskočilo, Potter?!" prudko sa k nemu otočím a hystericky po ňom zhúknem.
,,Mňa tam v živote nedostaneš!"
,,No tak potom sa ale nedostaneš ani späť do izby." skonštatuje Potter s predstieraným zamyslením a ja ztuhnem. Prejde k padacím dvierkam, jednu nohu si cez ne prehodí a chystá sa urobiť to isté aj s druhou.
  Predstava, že by som v tejto desivej tme mala ostať sama a možno by som sa tu už navždy stratila, ma donúti zúfalo súhlasiť s Potterovým šialeným návrhom.
,,Dobre, dobre, dobre." veľkými krokmi podíjdem k dvierkam a odstrčím Pottera nabok.
,,Ale pôjdem prvá!"
,,Ako si želáš!" odpovie s víťazným úsmevom na tvári. Hodím po ňom posledný vraždiaci pohľad a potom sa zameriam na padacie dvierka predo mnou. Naprázdno prehltnem a mám pocit, že keby ma teraz niekto postavil k bielej stene, nikto by si ma ani nevšimol. Keby to tak bolo aj teraz!Sadnem si na okraj a nohy sa mi ihneď ponoria do tmy zívajúcej z dvierok. Aké to musí byť hlboké? Pokrútim hlavou, aby som zahnala desivé myšlienky. Neochotne sa odstrčím od okraju padacích dvierok a s výkrikom vpadnem do čierno čiernej prázdnoty. Moje telo si teraz plne uvedomuje zemskú príťažlivosť. Vzduch do mňa silno naráža a ja mám pocit, akoby ma niekto ťahal za vlasy, ktoré poletujú postavené na mojej hlave. Už nejačím, lapám po dychu a srdce mi bije za sto ďalších. Kopem nohami a metám rukami, vymieňajúc vo vzduchu rôzne polohy.

  A zrazu vyletím z tej hroznej diery rovno do mäkkého snehu. Celá otrasená sa postavím na malátne nohy a začnem si oprašovať sneh z oblečenia.
  Zijstím, že mi chýba chrabromírsky šál a tak sa poobzerám po okolí. Nachádzam sa v tmavom rohu z odpadkami, no po červenom šáli ani stopy.
  Už sa chystám pohnúť z miesta, keď do mňa niečo zozadu prudko narazí a ja s výkrikom dopadnem opäť na sneh, tvárou k zemi.
,,Potter!" zapištím potichu.
,,Zlez zo mňa!" s rehotom sa Potter prevalí nabok, držiac sa za brucho. Skrčím obočie a postavím sa.
,,Teraz som sa oprášila!" pokračujem v hulákaní, ale jeho sa to očividne nejako hlboko nedotýka.
,,Ber to ako dobrý zážitok!" prevrátim oči a odfrknem si.
  Spolu vyjdeme z tmavého rohu a mňa oveje chladný jesenný vietor, pričom mi do tváre napadajú vločky. Viem, je len september, ale počasie sa ročnými obdobiami neriadi. Strasiem sa zimou, čo si Potter všimne. V tej sekunde stojí pri mne a jednu ruku má prehodenú  cez moje ramená. Nevzpieram sa, jeho dotyk mi je príjemný a z jeho tela vyžaruje teplo, takže sa k nemu ešte viac natisnem. Keby nás teraz niekto videl, pomyslel by si, že tvoríme pár. Prekvapí ma zíjstenie, že mi to neprekáža. Prečo?

,,Kam teraz?" spýtam sa Pottera, aby som zahnala mätúce myšlienky. Keď môj hlas pretne ticho, mykne hlavou.
,,Musím skočiť po zásoby do Weasleyovských výmyslov a vynálezov." odpovie a už si prezerá uličky, vyberajúc tie správne.
,,Aké zásoby máš presne na mysli?" na tvári sa mu objaví široký úsmev. Že som sa vôbec pýtala...
,,Všelijaké." zahlási nakoniec Potter a ja sa zasmejem.
Cesta prebehne rýchlo a my sa ocitáme pred Weasleyovským obchodom. Už sa naťahujem ku kľúčke, že otvorím veľké dvojdvere, keď ma Potter okríkne:
,,Čo robíš?!" odstrčí moju ruku a potiahne ma za ňu ku lampe, ktorá tu je jediným zdrojom svetla. Zaskočene odpoviem:
,,Veď vchádzam." Potter si s povzdychom prejde rukou tvár a potom sa na mňa neisto zadíva. Opatrne, zvažujúc každé slovo, prehovorí:
,,Lenže my nepôjdeme vchodom."
Keď pochopím zmyslu jeho vety, zamrznem. Spamätám sa až po chvíli a omráčene zaspätkujem.
,,Snáď mi nenaznačuješ, že sa tam chceš vlámať!" zhrozene vykríknem na mlčiaceho Pottera.

,,Nevlúpeme sa tam, iba prejdeme strešným oknom."
,,Aký je v tom rozdiel, prosím ťa?!" rozhadzujem okolo seba rukami a v tej chvíli musím vyzerať, ako totálny šialenec. Potter otvorí ústa, no potom ich opäť zavrie.
,,A ako si došiel k záveru, že sa dobrovoľne vlúpem do obchodu a ešte k tomu strešným oknom?" neveriacky sa ho spýtam. Už len predstava, ako leziem na strechu, aby som sa mohla nezákonne vlúpať do cudzieho obchodu a pravdepodobne aj niečo ukradnúť, je nepredstaviteľná. Potter si odkašle, aby si prečistil hrdlo pred tým, než odpovie:
,,Tak strešné okno je podľa mňa niečo podobné, ako padacie dvierka." argumentuje.
,,Aha, to si ma fakt ukľudnil!" ironicky prednesiem a unavene zaskučím:
,,Prečo som vôbec niekam s tebou šla?" opýtam sa skôr seba, no Potter mi aj tak po chvíli odpovie:
,,Ja neviem. Ale keď si sa tak rozhodla, sľúbila si mi, že ma budeš poslúchať na slovo." vybafne na mňa nakoniec s ležérným úsmevom a opäť ma dostane. Sľub je sľub. Nie je šanca vyviaznúť, tak nakoniec porazenecky spustím plecia.
,,Tak poď, už sme aj tak narobili veľa hluku." postrčí ma k obchodu a ja neochotne pohnem stuhnutým svalstvom na nohách.

  Ak neskončím v Azkabane, prisahám, že Pottera zabijem. Síce potom v Azkabane zaručene skončím, ale budú mať na to aspoň pádny dôvod a ja budem žiť s istotou, že som urobila niečo dobré pre tento svet.

Čavce mravce! :D
Ako si užívate prázdniny? Mne zachvíľku asi skape mobil, kedže mám len 3% a nabíjačka je až na nočnom stolíku vedľa mňa. Určite to poznáte! XD