THE RED GAME / FF

kapitola 2. Tichý koč

   Po ďalšej hodine sme sa rozhodli prezliecť do hábitov, teda len ja a Lily, kedže Sev už bol dávno nahodený v slizolínskom obleku. Keď vlak zatrúbil na znak, že sa dostávame do cieľa, v žalúdku mi začali poletovať motýliky očakávania z posledného roka na Rokforte.

,,Hagrid!" zvýsknem od radosti a už sa hodím okolo krku usmievajúcemu obrovi.
,,Mad, aj ja ťa rád vidím. Šmária, ty si ale vyrástla!" objíme ma a ja sa k nemu ešte viac primknem.
,,Aj ty si nám opeknel!" zložím mu kompliment, načo sa zasmeje a položí ma na zem.
,,Ale to sa nevyrovnám tebe... Pre Merlina, už meškám!" zahreší zrazu a venuje mi posledný, srdečný pohľad.
,,Veľmi rád som ťa stretol, Med. Ale práca volá. Musím ísť za prváčikmi, no hocikedy ma príď navštíviť!" zvolá za mnou cez polovicu nástupištia a ja mu ešte posledný krát zamávam.

,,Med! Tak som sa zľakla! Z ničoho nič si utiekla a nechala tam len svoje kufre!" ozve sa za mnou Lilyn hlas a ja sa otočím a zahľadím do jej ustráchanej tváre. Podídem k nej a silno ju obíjmem.
,,Prepáč." prehovorím so stále dobrou náladou. Najprv tam len prekvapene stojí, ale keď sa spamätá, už sa ocitám v jej medveďom objatí.

,,No dobre, dobre. Už poďme, aby sme si stihli obsadiť koč. Sev nás tam čaká." potiahne ma za ruku a ja ju následujem ku kočom, ktoré sú zoradené v presnej línii. Z hlboka sa nadýchnem a zacítim príjemnú vôňu lesa okolo nás. Tak mi to tu chýbalo, neviem si predstaviť, ako budem toto všetko musieť opustiť. Z tej predstavy posmutniem, a Lily si to všimne, keď sa usadíme do jedného koča z posledných tuto, ktorý nám Sev stihol obsadiť.
,,Stalo sa niečo?" spýta sa ma starostlivo a ja zvažujem, či by som im to nemala povedať. Ešte nie.

Pokrútim hlavou.
,,Nie." zaklamem, ale Lily tomu neuverí. Chystá sa ma opäť osloviť, no zabráni jej v tom mužský, melodický hlas, vychádzajúci spoza mňa.

,,Čo tak rande, Evansová?" Lily si utrápene povzdychne.
,,A už je to tu." zašepká a hodí zabijácky pohľad po vyškerenom Potterovi.
,,Nie." odpovie s kľudom, no rázne.
,,Ale no ták! Nechci mi povedať, že by si chcela tuto Srabusa!" hodí znechutene pohľadom po Sevovi, ktorý očervenie, ale neviem či od hanby alebo od hnevu. Ja len ticho sledujem scénu predo mnou.
,,Radšej Seva, ako takého nafúkaného egoistu, ako si ty!" vyštekne Lily, pobúrená Potterovým správaním voči Sevovi. Na potvrdenie svojich slov chytí Seva za ruku, načo on prekvapene zažmurká očami. Potter nahnevane zavrčí.

,,Hej, Paroháč. Už si nám našiel koč?" zrazu sa vedľa Pottera vynorí krásny chlapec s dlhšími, zlatými vlasmi, a to doslova. Mesačné svetlo sa odráža od jeho vlasov a spôsobuje tak trblietavý efekt. Musím uznať, že je naozaj pekný, tmavo modré oči, plné energie a hravosti, teraz pôsobia ako tmavá priepasť s nekonečným pádom. Kým sa strácam v jeho pohľade, Potter prehovorí:
,,Tramtadá! Tu jeden je, Tichošľap. Vďaka láskavosti jeho obyvateľov." žmurkol lišiacky na Lily a než sme sa stihli spamätať, obaja sedeli v koči - Potter natisnutý k stále zaskočenej Lily a Black si našiel miesto vedľa mňa, načo som sa vystrela na sedadle ako pružina a strnulo hľadela len dopredu.

  Onedlho prišiel zbytok ich partie.     Remusa som celkom poznala, občas sme prehodili pár slov v knižnici, nechápala som, prečo míňa čas s takýmito blbcami. Vždy nato odpovedal, že sú s ním kamaráti aj cez všetky jeho problémy, čomu som nechápala, kedže to bol vzorný žiak. Peter Pettigrew - inak Červochvost, bol vždy ich poskok, ktorý len prikyvoval a robil to, čo povedali aj cez to, ako zle sa k nemu správali. Je trochu...hmm, má väčšie množstvo tuku v tele, nos ako veľký rypák a smeje sa tiež ako prasa.

Remus sa posadil vedľa Seva, zatiaľ čo Peter si prisadol nabok k Blackovi. Zamračená Lily si niečo nespokojne zamrmle popod nos a ospravedlňujúco sa na mňa zadíva. Iba som sa na ňu usmejem a svoj pohľad premiestnim na Seva, ktorý takisto ako ja, sedí vzpriamene na sedadle, chudák, vedľa Pottera. Ale ten je príliš zamestnaný do očumovania Lily a o nejakého Seva sa vôbec nestará. Zatiaľ je to malá úľava.
,,A ty si kto?" spýta sa Black vedľa mňa a kedže Lily a Seva dobre pozná, domyslím si, že je to mierené pre mňa. Zrazu sa na mňa uprú všetky pohľady a ja sa cítim, ako nejaký votrelec.

Červená, ako paprika od toľkej pozornosti, začnem nezrozumiteľne habkať:
,,Nó..j-ja..ehm, teda v-vlastne-" moje trápenie ukončí Lily, ktorá sa ujme roly predstaviteľky:
,,Toto je Madison, moja najlepšia kamarátka." hrdo vyhlási a vo mne sa rozletia iskierky štastia, keď ma predstaví ako najlepšiu kamarátku. Vďačne sa na ňu usmejem a ona na mňa vrhne upokojujúci úsmev, až si začnem pripadať ako nejaké neschopné, hanblivé decko. Radšej sklopím zrak, keď ma niekto chytí za nohu. Vyľakane zhíknem a zahľadím sa na Blackovu ruku, spočívajúcu na mojom stehne, ktorá sa spokojne pohybuje hore dolu. Takto sa ma ešte žiaden chlapec nedotýkal a ja ďakujem všetkým božským stvoreniam za to, že je tma, pretože moje líca musia vyzerať ako dve sýto červené paradajky.

Black pri mojom uchu spokojne zahmká:
,,Kočka, ty si neskutočne sexy, vieš o tom?" perami mi prechádza po ušnom lalôčiku, keď rozpráva. Stuhnem, neschopná žiadneho pohybu. Rozmrazím sa, až keď sa Lily postaví na nohy a vyhlási:
,,A dosť!" skoro skríkne.
,,Nebudeš ošahávať moju kamarátku, Black! Vymieňame si miesta." zasyčí, ale jemu to je asi jedno, pretože si vyloží nohu na nohu a spokojne sa usadí hlbšie do sedadla, spájajúc si ruky za hlavou.

,,Ee." jeho detinské správanie Lily ešte viac vytočí.
,,Dobre!" skríkne napokon a prudko rozhadzuje rukami okolo seba, až som sa jej raz musela uhnúť, aby som jednu neschytala.
,,Mad, vstávaj." poručí mi a ja sa na ňu nechápavo pozriem.
,,Vymieňame si miesta."
,,Čo? Nie!" Potter začne ihneď protestovať, ale to už ma Lily vytiahne na nohy a strčí medzi napnutého Seva a smutného Pottera.
  Black sa tam začne hádať s Lily, Remus zase Petra presviedča, že nie je zdravé si dať další koláč, keď ich zjedol tucet vo vlaku.

,,Hej, Srabus! Aké boli prázdniny?" spýta sa Potter, a ja, prekvapená o jeho starosť, sa mu zadívam do tváre. Je tak blízko, že by stačilo, keby som sa o centimeter pohla, a naše pery by sa dotkli. Až zblízka si uvedomím, aký je nádherný. Vrabčie hniezdo na hlave pôsobí tak neskrotne a divo, jeho zelené oči plné oskierok svietia aj v tej najväčšej tme cez okuliare, ktoré ich opticky zväčšujú a zvýrazňujú. Primeraný nos trocha zahnutý a pery, ružové a plné sa ťahajú do pobaveného úsmevu. Jeho vyšportovanú postavu má naklonenú dopredu, aby dovidel na takisto prekvapeného Seva.
Zrazu, ochromená jeho krásou, nechápem, ako som si ho nemohla všímať aj predtým. Neschopná slova iba skúmam jeho tvár, no zo smútkom zisťujem, že veta, ktorá ma milo prekvapila, nebola kvôli starostiam, ale kvôli jeho povýšeneckej povahe a túžbe si zo Seva po dvoch mesiacoch prázdnin vystreliť. Sklopím zrak, no tentoraz sklamaním.

,,D-dobré." vykokce potichu Sev.
Potter sa uchechtne:
,,Mal si čas snívať o Evansovej, čo? Pretože vieš, že to ostane iba snom." posmešne prehovorí.
,,To nie je pravda. Náhodou som si ich pekne užil spolu s Evansovou." odvrkne naštvane Sev, ale keď si uvedomí, čo spravil, vyplašene preletí modrými očami po skupinke, ktorá zrazu stíchla.
Potter zatne čeľusť a zovrie ruku v päsť, až počuť, ako mu zapraskajú hánky. Teraz vyzerá naozaj strašidelne, akoby sa chystal už-už zabiť rozklepaného Seva.

  Postaví sa a prejde k Sevovi, na ktorého dopadne tieň jeho vysokej postavy. V tom tichu počuť aj Potterove zrýchlené dýchanie, moje tiché modlidby prosiace o pomoc a Sevove divo bijúce srdce, zápasiace s infarktom.
,,Čo si to povedal, Srabus?!" zavrčí potichu Potter, a ja by som v tej chvíli bola radšej keby kričal, pretože jeho tiché hrozby sa mi zdajú oveľa strašidelnejšie, až sa bojím za Seva.

Sev a ja tažko prehltneme.
,,Nechaj ma, Potter!" z poslednej štipky odvahy, ktorá Sevovi ostala, zakričí do hrôzostrašnej tmy.
,,Takže teraz si myslíš, že mi budeš aj rozkazovať?!" zahuláka Potter a vtedy sa podobá na šialenca, ktorý utiekol z polepšovne, aby šiel uskutočniť svoje najväčšie prianie.

To je posledné varovanie. Potter sa chystá vrhnúť na Seva, keď ho niekto schytí za golier a zatrasie s ním.
,,Daj mu pokoj, Potter!" ani nevie, odkiaľ sa v ňom tá odvaha berie, nič si poriadne neuvedomuje. Skupinka v úžase pootvorí ústa, vôbec to nečakali.
,,Pusť ma." zašepká Potter, ale v jeho hlase počuť skôr zneistenie, než hnev.
,,Nie, ani ma to nenapadne! Už sa konečne uvedom, čo robíš!" ani nevie prečo, do očí sa jej nahrnú slzy a Potter sa s prekvapeným pohľadom prestane vzpierať v zovretí.
,,Prosím!" už sa z jej hlasu vytratila nástojčivosť, je v ňom iba veľká prosba, žiadosť o milosť. Pustí jeho golier a sadne si na miesto. Potterovi to chvíľu trvá, kým si ochromene sadne tiež. V kočiari nastane prekvapené ticho a vzduchom sa šíri uznanlivá pochvala.

Všimnem si prekvapené pohľady smerujúce ku mne a niečo si uvedomím. To som bola ja.
  

Tak čo? Ako sa Vám zdá tento príbeh? Svoje pocity možte napísať do komentárov, keď tak ma upozorniť aj na chyby.